List od čitateľky: Bojové plemená

Čo znamená toto pomenovanie? Podľa toho koho sa na to spýtate... Zodpovedný majiteľ jedného z týchto plemien vám povie, že je to hlúposť a dá vám svojho psa pohladkať a vy mu s vyoblizovanými rukami uveríte, nezodpovedný majiteľ vám povie, že sa máte pokúsiť priblížiť a uvidíte, toho samozrejme radšej obídete s úľavou, že ste vyviazli živý, dôchodca sa prežehná a opíše vám x prípadov, ktoré hlásili v správach, ako pozabíjali alebo dohrýzli ľudí, kynológ opíše históriu plemena, na čo boli šľachtené kedysi. Kde je ale pravda? Ktorý pes je „bojový“, nebezpečný pre svoje okolie?, Zákon za nebezpečného psa označuje každého psa, ktorý pohrýzol alebo poranil človeka bez toho, aby bol sám napadnutý alebo vyprovokovaný, ak sa nepoužil v nutnej obrane (§ 25 Trestného zákona) alebo v krajnej núdzi (§ 24 Trestného zákona).

Denno denne sa však stretávam s označeniami nebezpečný pes práve od nepsíčkarov, prípadne majiteľov malých chlpatých rás, ktoré obesené na konci flexi vodidla štekajú ako o život iba preto, že okolo neho v kľude prechádza veľký pes, ktorý je mohutný a preto je bojový, tečú mu sliny od dychčania, je nebezpečný, je čierny, ešte horšie, bez košíka, obísť co najväčšou obkľukou, s košíkom, radšej sa otočiť a ísť opačným smerom. Toto nie sú výmysly, toto sú reálne situácie, s ktorými sa myslím stretáva každý majiteľ väčšieho psa alebo „bojového plemena“. Ktorý pes môže a ktorý nemôže byť bojový?




Človek si vyberá psa, bohužiaľ pes si nevyberá človeka... To býva častokrát kameňom úrazu obrovského počtu plemien. Výber psa s odôvodnením „lebo sa mi páči“ nestačí na to, aby človek zvládol výchovu konkrétnej plemennej predispozície, aby vedel priamo nasmerovať energiu, ktorú ten ktorý pes potrebuje vydať, na nejakú činnosť, ktorá je pre psa aj pre pána prospešná a v konečnom dôsledku, najdôležitejšie je vedieť čítať svojho štvornohého miláčika. Všetko je o spolupráci medzi psom a človekom. A medzi porozumením medzi nimi dvoma. Nikto nemôže čakať, že pes sa všetko naučí sám. Takto to jednoducho nefunguje. Tak isto ako treba usmerňovať deti, u psa to platí stonásobne. Bojovým plemenom sa môže stať takmer každý pes, v ktorom nie je zvládnutá výchova. Keď sa jedná o malú nevychovaná čivavu, ktorá vrieska na každého kto okolo nej prejde, ľudia sa len pousmejú, lebo veď je maličká, komu by už len ublížila. Majiteľky sa tiež smejú, preto si pes myslí, že jeho konanie je správne. Čo urobí psovi väčšiu radosť, ako je spokojná smejúca sa panička? Usmerňovanie? Žiadne. Načo aj? Na vodítkach, ich predsa udržia, je to malý bytový pes, taký poslúchať nemusí. Ako by to však vyzeralo keby sa takto správal veľký pes? Zrejme by už majiteľom, ani okoloidúcim tak do smiechu nebolo.

Ďalším často videným problémom býva nezvládnutý pes. Na krku zarezávajúci ostnatý obojok, panička 50 kilogramov, pes 70 kilogramov. Nie, naozaj nie je možné, aby fyzická sila dovolila tohto psa udržať na vodítku, keď sa rozhodne, že tú mačku (v lepšom prípade) proste musí dostať. A práve o tomto to je. Človek si má udržať so psom taký vzťah, v ktorom rieši situácie vždy pán, nikdy nie pes. Socializovaný, vychovaný pes, bude kráčať vedľa svojho pána za každých okolností a pri kolízii s iným človekom, psom, alebo čímkoľvek iným, očakáva reakciu svojho pána a čaká na jeho povel, nezasahuje.

Vráťme sa však k pojmu „bojové plemená“. Boli sme si ich obzrieť na stretnutí z blízka. Poviem vám otvorene, naozaj hotová katastrofa. Mala som čo robiť, aby som ich od seba odohnala. Každý jeden sa trhal smerom ku mne a ja som nevedela kam sa mám otočiť skôr. Ich nemilosrdne tesáky sa hemžili kam som sa pozrela. Skončila som na zemi. Vyoblizovaná od hlavy po päty a vytrieskaná vrtiacimi chvostami. Poobzerala som sa okolo seba, či som naozaj na správnom stretnutí. Hemžilo sa to tam však krvilačnými pitbullmi, staffordami, medzi nimi sa sem tam mihla nejaká tá čivavka, ktorú asi život omrzel, doberman, vlčiak, sharpei... No účasť veľmi slušná. Na vlastné oči som videla, ako radi tieto „bojové plemená“ pracujú a aké množstvo úžasnej energie v sebe majú.

V médiách bola pred časom veľký boom téma útokov psa na človeka. Redaktorky sa predbiehali, aby mohli priniesť nejaký hrôzostrašný článok o útoku psa na človeka – pochopiteľné, pri tých zinkasovaných honorároch človek napíše čokoľvek, čo zvýši predajnosť a čo je v tom konkrétnom období v kurze, bez ohľadu na racionálnosť článku.

Televízia, denníky a týždenníky nás kŕmili týmito správami denno denne. Na titulných stranách boli fotky psov prevažne typu bull, v článku sa však písalo o napadnutí úplne iného plemena, prípadne kríženca. Ľudia tieto články hltali a bez toho, aby sa nad tým všetkým zamysleli, tvorili si svoj názor. A tak sa rozdelila verejnosť na dva tábory. Obhajobu a žalobu. Kto bude v tomto „súde“ víťazom sa uvidí zrejme až neskôr, keďže naša vláda sa nie a nie rozhodnúť v rozumnom riešení o držaní „bojových plemien.“ Denne zabije človek človeka, denne sa týrajú deti, ženy, denne niekto niekoho zbije kvôli pár eurám v peňaženke, kriminalita rastie vo všetkých vekových kategóriách... A ľudia sa boja prejsť okolo psa... Rada na záver. Majte strach radšej z majiteľa, určite nie zo psa. Ten je len odrazom svojho pána, rovnako ako kriminálnik je odrazom výchovy.

PS: Organizátor psích stretnutí odkazuje – „Kľudne sa prídite pozrieť, naše krvilačné beštie sa na vás už tešia.“

Fotogaléria

• 
• 
• 
• 
• 
• 
• 
• 
• 
• 
• 
• 
• 
• 
• 
• 
• 
• 
• 
•  

Zdroj: autor: Lucia Šašková