Nitra sa stala slobodným kráľovským mestom, vďaka čomu získala právnu slobodu a rôzne ekonomické výhody. Panovník udelením týchto privilégií očakával od Nitry hospodárske pozdvihnutie celej oblasti, ktoré však nebolo samoúčelné. Panovník potreboval mestá kvôli príjmom a službám, ktoré kráľovstvu museli poskytovať. Základom bola každoročná daň. Tá sa vypočítavala odhadom, nezodpovedala reálnej ekonomickej sile mesta, nemenila sa podľa podnikateľských úspechov či neúspechov mešťanov. Daň platilo mesto ako celok. Kráľovskí či cirkevní vyberači daní nechodili po mestách od domu k domu. Bolo na predstaviteľoch mesta, ako tieto záväzky rozdelili medzi obyvateľov a dosahovali ich vymožiteľnosť.

Kráľovská daň sa platila v peniazoch, celkovú sumu predstavitelia mesta rozdelili medzi všetkých plnoprávnych mešťanov, teda tých, ktorí vlastnili v meste dom. Všetci platili rovnakú výšku, či šlo o bohatšieho kupca alebo chudobnejšieho obuvníka. Napriek tomu sa oplatilo patriť do skupiny obyvateľov platiacich portálnu daň. Nielen kvôli právu zastávať mestské funkcie. Ceny za podnájom či prenájom bývali často vyššie ako samotná daň. Prepočítavať hodnotu stredovekých poplatkov na súčasnosť je veľmi zložité, ale nie nemožné. Českí medievalisti vypočítali, že výška mestskej dane bola maximálne 10 percent z predpokladaného ročného príjmu stredne zarábajúce mešťana. A aj po prirátaní ostatných poplatkov bolo zaťaženie menšie ako 20 percent. Ako jeden český medievalista vtipne poznamenal, predstava daňového zaťaženia nad 20 percent by bola v stredoveku vnímaná ako prečin voči božiemu poriadku.

Mestská daň teda nebola žiadnym existenčným problémom. Stala sa ním však v prípade, ak mesto postretli nejaké problémy. Či ho zachvátil požiar, či bola niektorá časť mesta zničená obliehaním, daň sa nemenila a vyzbierať sa na ňu museli ostatní. Len v mimoriadnych prípadoch totálnej devastácie mohlo mesto požiadať o jej odpustenie, či skôr posunutie.

Okrem pravidelnej dane sa vyberala aj mimoriadna daň, napríklad ak sa panovníkovi narodil potomok alebo sa konala kráľovská svadba. Mimoriadna daň mohla byť aj v čase vojny. Tú však už od vyhlásenia Zlatej buly Ondreja II z roku 1222 nemohol vyhlásiť panovník bez súhlasu vysokej šľachty.

S peniazmi súvisela ďalšia povinnosť mesta, a síce zabezpečiť ich každoročnú výmenu. Jedným z dôležitých zdrojov príjmu kráľovstva bolo totiž legálne znehodnocovanie meny. Podstata spočívala v tom, že nové mince boli vyrazené s nižším podielom cenného kovu ako mali predtým alebo sa znížila ich váha. Ušetrený kov, v prípade cennejších mincí najčastejšie striebro, sa tak stal príjmom kráľovstva. Pristúpiť na výmenu mincí bolo pre obyvateľov povinné. Samozrejme, že panovník nemohol znehodnocovať menu donekonečna. Pravidlá trhu platili aj vtedy a domáce mince by boli vytláčané hodnotnejšími zahraničnými mincami.

Finančné plnenia tvorili jeden okruh mestských povinností, druhým boli povinnosti spojené s obranou krajiny. V prvom rade museli mestá vyslať na vojenské výpravy vojakov. No a potom museli ohradiť mestá hradbami a poskytovať ochranu celému okoliu. Konkrétne Nitra mala povinnosť postaviť do vojny dvanásť vojakov a počas výpravy sa o nich existenčne postarať. Teda platilo to pokiaľ sa výpravy osobne zúčastnil kráľ a išlo o obrannú vojnu na území Uhorska. Reálny vojenský prínos nitrianskych vojakov však bol otázny a to nielen kvôli ich malému počtu. V trinástom storočí vrcholilo obdobie rytierskych vojen, bitky rozhodovali ťažkoodení jazdci. Uhorské mestá si na rozdiel od bohatých talianskych miest nemohli dovoliť vystrojiť žiadnych ťažkoodených jazdcov. Náklady na výstroj rytiera s družinou, čo boli minimálne asi štyria ďalší ľudia, si mohli dovoliť len šľachtici vlastniaci desiatky obcí. Mestá si mohli dovoliť vystrojiť len ľahkoodených pešiakov. Tí počas vojenských výprav plnili najmä rôzne pomocné činnosti, ako stráženie tábora či zabezpečovanie surovín a potravín pre armádu. Do samotných bitiek sa zapájali iba občas. Ak, tak vo chvíľach, keď sa bitka lámala a bolo potrebné samotným počtom prevážiť misku váh. Ich úlohou tiež bolo dobíjať ťažko ranených nepriateľov. Smolu mali v prípade, ak uhorská armáda prehrala. Rytieri buď stihli na koňoch ujsť alebo boli braní do zajatia kvôli výkupnému. No pešiaci nemali žiadnu cenu a ak sa im nepodarilo ujsť alebo schovať, krviprelievanie neprežili. Straty pešiakov sa preto ani nezvykli rátať.

Finančne oveľa náročnejšie ako vypraviť do vojny dvanásť pešiakov bolo pre mesto postaviť hradby. Múr okolo mesta bol dlhý vyše kilometra a jeho výstavba musela byť veľmi nákladná. Nehovoriac o jeho výstavbe, ktorá mohla trvať aj niekoľko rokov. Ale vieme, že sa to Nitre podarilo. Máme dochovanú informáciu o tom, ako v roku 1312 dal Matúš Čák zbúrať mestské hradby a veže. Vieme tiež, že zo zbúraného materiálu prikázal pri dolnej bráne postaviť obytný donjon, v ktorom sídlil správca mesta dosadený trenčianskym magnátom. Informácia o kameni je dôležitá, nakoľko sa usudzovalo, že vtedajšie opevnenie bolo len akýmsi drevozemným valom. Pokiaľ to bolo tak, tak z kameňa boli minimálne postavené vysunuté, takzvané flankovacie veže. Masívnejšími obrannými stavbami boli určite aj vstupné brány.

Postavením opevnenia však úlohy mesta v obrane neskončili. Múr bolo treba udržiavať a v prípade nebezpečenstva aj brániť. Na to samozrejme dvanásť pešiakov nestačilo. Ako vyzerala obrana mesta a aké vojenské udalosti mesto v druhej polovici 13. storočia zažilo, si však povieme až o týždeň.



Zdroj: Daniel Balko pre Nitralive.sk