Po odchode Mongolov ostali všetky domy pod hradom vypálené a celý vidiek zničený s neobrobenými poľami. Nebolo čo jesť a ani čo sadiť. Rok 1242 bol navyše nadpriemerne studený a vlhký. Napriek tomu sa krajina pomaly zviechala, čomu napomáhali aj noví kolonisti.
Znie to neuveriteľne, ale opustené osady a šľachtické sídla bez dedičov poskytovali aj nové príležitosti. Je to paradox každej veľkej katastrofy, že vďaka poklesu obyvateľstva sa preživší často dostávali k väčšiemu majetku, ako mali predtým. Niektorí vďaka nečakanému dedičstvu a niektorí vďaka lákavým možnostiam sťahovania sa na vyľudnené miesta. Takouto motiváciou boli aj mestské privilégiá.
Vieme, že niekedy po roku 1242 prišla do Nitry skupina nemeckých prisťahovalcov. Nebolo ich veľmi veľa, nakoľko nevieme o žiadnych zásadných zmenách vo vnútornom mestskom živote. Naopak, máme viac dôvodov sa domnievať, že táto skupina v Nitre nezapustila natrvalo svoje korene a po spustošení mesta vojskami Přemysla Otakara II v roku 1273 a neskôr Matúša Čáka v roku 1312 Nitru opustila.
Obnova mesta tak ostávala najmä na pleciach pôvodného obyvateľstva a prisťahovalcoch z okolia. Ako v tejto situácii mohli privilégiá pomôcť? V prvom rade mali napomôcť, aby nešťastní obyvatelia, ktorí o všetko prišli, mesto neopustili. Zároveň mali byť tiež dostatočne atraktívne na to, aby do Nitry prišli obyvatelia noví. Privilégiá sa orientovali na dve roviny výhod, prvou bol nový právny stav mešťanov a druhým ekonomické výnimky a nové práva.
Podľa získaných privilégií sa všetci riadni občania mesta stali právne slobodnými. Šľachtici a drobní zemania bývajúci v Dolnom meste boli slobodní aj pred rokom 1248, no teraz sa vďaka privilégiám slobodnými stali aj remeselníci a obchodníci. Všetci mešťania sa stali „privilegovanými“ s právom slobodne nakladať so svojim životom a majetkom. Nikto od nich nemohol násilím požadovať žiadne služby či práce, ani poplatky. Okrem rovnoprávnosti bola dôležitá aj ich právna samospráva, občianske či trestné prečiny a spory si riešili medzi sebou. Rozhodovali o nich nimi volení zástupcovia, najmä richtár s radnými. Len v prípade najvážnejších štátnych zločinov ako boli urážka majestátu či vlastizrada museli ich vyšetrovanie odovzdať priamo kráľovi. A panovník, teda kráľovský súd, vykonával pre mešťanov aj funkciu odvolacieho súdu. Čo však bolo rovnako dôležité, rovnoprávnosť nezískali len medzi sebou navzájom, ale slobodnými sa stali aj vo vzťahu k ostatným obyvateľom Uhorska.
Stredoveké poňatie práva bolo kolektívne, jeho nositeľom nebola konkrétna osoba, ale stav ako celok. A tak sa aj prípadné spory mešťanov s niekým mimo mesta vnímali ako spor so samotným mestom. Či sa spor mešťana týkal nejakého poddaného alebo samotného šľachtica, spor riešil mestský súd. A ten logicky chránil záujmy svojich obyvateľov, nakoľko šlo o česť mesta a význam cti bol v stredoveku vnímaný úplne inak ako dnes. Najhorší trest, ktorý mohol niekoho postihnúť nebol trest smrti, ale strata cti. Zjednodušene povedané, človek bez cti nemohol vykonávať žiadne právne úkony a nemal žiadne práva od vlastníckych po dedičné. Stať sa obyvateľom privilegovaného mesta sa tak stalo atraktívne aj pre zemanov a chudobnejších šľachticov, ktorí nemali silu a prostriedky hájiť svoje práva voči silnejším susedom.
Pre obnovu mesta však oveľa dôležitejší ako šľachtici boli noví obyvatelia pripravení pracovať. Preto sa mesto snažilo podporovať aj príchod vidiečanov. V 13. storočí v Uhorsku nevládol neskôr známy systém pevného poddanstva. Každý poddaný mal právo raz v roku, po vyplatení povinných daní a uhradení všetkých prípadných podlžností, svoj dovtedajší domov opustiť. Je pochopiteľné, že po Mongolskom vpáde bol každý preživší roľník „nenahraditeľný“ a vyhľadávaný rôznymi domácimi lokátormi pracujúcimi v službách zemepánov či miest. Pôvodní zemepáni sa im však v odchodoch a sťahovaní snažili brániť aj násilím. Vieme aj o opätovných únosoch roľníkov s rodinami naspäť k predchádzajúcim zemepánom. Slobodné mesto s vlastnou vojenskou hotovosťou však niečo také nepripustilo.
Prisťahovanie do Nitry však ešte neznamenalo, že sa nový prisťahovalec stal automaticky mešťanom so všetkými jemu náležiacimi právami. Plnoprávnym občanom bol len ten, kto v meste vlastnil dom. Podľa počtu domov, teda skôr domových brán cez ktoré musel prejsť naložený voz, sa stanovovali všetky najdôležitejšie mestské povinnosti. Od výšky ročnej kráľovskej dane nazývanej preto aj portálna daň (porta je po latinsky brána) po počet vojakov povinných postaviť do vojny - militia portalis. Vlastník domu platil najvyššie dane a len on sa mohol uchádzať o zvolenie do mestských funkcií. Vlastníctvo mestského domu pritom nebola žiadna lacná záležitosť, podľa odhadov kúpa pozemku a stavba mestského domu vtedy stála asi toľko, ako polovica dediny.
K riadnym obyvateľom mesta, aj keď s nižšími daňovými povinnosťami a teda aj právami patrili tzv. želiari, ktorí bývali v podnájmoch a živili sa prácou pre bohatších mešťanov. Pod nimi boli paholkovia či slúžky, ktorí bývali priamo v meštianskych domoch kde slúžili. V zmysle stredovekého práva patrili do domácnosti svojho pána, ktorý im poskytoval právnu ochranu. Podobne boli vnímaní aj remeselnícki učni či tovariši. Na najnižšom stupni bola mestská chudoba žijúca z milodarov a cirkevnej starostlivosti. Nakoľko chudoba bola bežnou súčasťou stredovekého života, chudobných obyvateľov mesta nikto neodsudzoval. Boli akýmsi živím napomenutím úspešnejších, že osud každého je v rukách Božích a povinnosťou každého kresťana je dobročinnosť. Bohatšie mestá pre osamotených a opustených stavali aj špitále, v Nitre bol špitál už od roku 1141. Jeho gestorom sa stal samotný panovník Gejza II. a jeho chod zabezpečil vyhradením tretiny príjmov z trhového mýta z hornomestského trhu, čo bolo vyčíslené na 200 zlatých. Prejavy milosrdenstva sa však týkali iba domácich chudobných, cudzí „bezdomovci“ boli z mesta vyháňaní.
Poskytnúť obyvateľom mesta privilegované postavenie by však na obnovenie bohatstva a významu Nitry nestačilo. Na naštartovanie rozvoja mala slúžiť druhá časť privilégií venovaná ekonomickým výhodám. Ale o tom až o týždeň.
Zdroj: Daniel Balko pre Nitralive.sk
