Asi po piatich rokoch čakania sa Dolné mesto v Nitre dočkalo a 2. septembra 1248 získalo mestské výsady. Privilégiá vraj osobne predniesol a odovzdal zástupcom mesta comes Ondrej, syn Ivanku, ktorý sa preslávil záchranou kráľa Bela IV. v bitke s Mongolmi pri rieka Slaná. Tým sa Dolné mesto stalo slobodným privilegovaným mestom podriadeným len vzdialenému panovníkovi. Úsilie o získanie privilégií nebolo jednoduché. Úkony spojené s celým procesom boli drahé, stredoveká administratíva pomalá a navyše záujem obyvateľov narážal na otvorený nesúhlas nitrianskeho župana a zrejme aj niektorých v meste bývajúcich šľachticov. Zo zachovaného záznamu hraníc mestského chotára vieme, že do privilegovaného postavenia bolo povýšené len Dolné mesto. Párovce, Kapitulská ulica a ani dnešné mestské časti Chrenová, Kynek či Mlynárce sa jeho súčasťou nestali. Taktiež Horné mesto s hradom, kde sídlil župan i biskup, naďalej ostali podriadené županovi.
Pozícia Nitry bola v porovnaní s ostatnými novými privilegovanými mestami od začiatku odlišná. Aby sme to pochopili, treba si trošku pripomenúť, ako nové mestá vznikali. Zhruba od 12. storočia sa z nemeckých ale i valónskych, flanderských či talianskych oblastí začalo šíriť vysťahovalectvo, takzvaná kolonizačná vlna. Vďaka teplejšiemu klimatickému obdobiu a mnohým technickým vylepšeniam v poľnohospodárstve a remeselnej výrobe došlo v západnej Európe k nárastu obyvateľov. Riešením populačného boomu bolo ich sťahovanie do menej osídlených oblastí. A k riedko osídleným krajinám patrilo aj Uhorsko a to aj pred Mongolským vpádom. Po decimácii obyvateľstva v rokoch 1241 a 1242 sa budúcnosť kráľovstva stávala kritická. Jedným z kľúčových riešení jeho záchrany sa preto stal podporovaný príchod cudzích kolonistov, takzvaných hostí.
Príchod kolonistov však mal jasné pravidlá. Do cudzích krajov sa nevyberali len tak na náhodu. Každý kúsok zeme mal svojho vlastníka, aj ten neobývaný, nedalo sa preto len tak niekde usadiť. Navyše prvé roky boli veľmi ťažké, osídlenci si museli územie vyklčovať, postaviť domy a prvú úrodu najprv zasiať. Nové osady či mestá preto vznikali na základe vopred dohodnutého plánu s elimináciou prvotných rizík. Išlo vlastne o riadne podnikateľské zámery. Založenie dediny či mesta manažoval zakladateľ, lokátor. On vyjednával podmienky a dohody, za akých sa osídlenie uskutoční. Taktiež si dohadoval osobnú odmenu za realizáciu osídlenia. Tá závisela od toho, čo všetko do podnikateľského zámeru vložil, či len čas a organizačné schopnosti alebo aj kapitál na preklenutie prvých rokov novej osady. Najčastejšou odmenou pre lokátora bola funkcia richtára, ktorá mu garantovala vplyv ale aj pravidelné príjmy. Ktomu zväčša získal aj právo prevádzkovať krčmu a mlyn. Nezriedka sa tieto práva stávali dedičnými. Ale nielen lokátor, ale aj obyčajní kolonisti potrebovali právnu istotu podmienok, za ktorých sa bude riadiť ich nový život. V nemeckých krajinách, kde sa osídľovanie nových území realizovalo už vyše sto rokov, vznikli za týmto účelom viaceré právne normy pomenované podľa miest, kde vznikli. U nás sa najznámejším stalo najmä norimberské a magdeburské právo. A kolonisti od zemepána vyžadovali ich platnosť aj na novom území.
Podobne to bolo aj v prípade založenie mesta, iba podmienky museli byť lákavejšie. Mestá na rozdiel od dediny zakladali vyučení remeselníci a obchodníci s kapitálom. Presvedčiť takúto skupinu, aby súhlasila s odchodom do cudziny, bolo zložitejšie ako v prípade chudobnej rodiny bez pozemkov. A tak sa nové mestá v duchu nemeckých právnych zvyklostí zakladali ako samostatné právne osoby s kolektívnymi právami pre všetkých jej zakladateľov. Okrem garancie osobnej slobody tieto práva vytvárali aj výhody umožňujúce rozvoj remesiel a obchodu. Prvé privilegované mesto v Uhorsku, korunovačný Stoličný Belehrad, vznikol na základe privilégií udelených valónskym prisťahovalcom a stal sa „vzorom“ pre ďalšie kráľovské mestá. Odvolávajúc sa na Stoličný Belehrad, dostala svoje privilégiá v roku 1238 aj Trnava a týkali sa nemeckých cudzincov. Pôvodné domáce obyvateľstvo bývajúce v osade pri trnavskom potoku, z ktorej malo vzniknúť nové mesto, žiadne špeciálne práva nedostalo.
Nitra však v roku 1248 získala privilégiá určené pre cives a hospites, teda pre domácich obyvateľov a prípadných hostí. Počas Mongolského vpádu síce všetky stavby s výnimkou hradu ľahli popolom, časť obyvateľov schovaná za kamennými hradbami Horného mesta sa však zachránila. Na obnovu pôvodnej veľkosti mesta to však nestačilo. A okrem ľudského potenciálu si výstavba nových domov, verejných stavieb, remeselných dielní i oživenie polí pred mestom žiadali aj finančný kapitál. Celá krajina bola pritom postihnutá hladomorom a šíriacimi sa chorobami spôsobenými hladom a vojnou. Mohli privilégia tento stav v Nitre zmeniť?
Zdroj: Daniel Balko pre Nitralive.sk
