Pred pár dňami oslávila Nitra výročie udelenia výsad slobodného kráľovského mesta. Skutočnosť, že väčšina obyvateľov Nitry nevie, čo sa 2. septembra roku 1248 stalo, ma neprekvapila. Skôr ma zaskočili niektoré postoje k tejto udalosti v duchu pochybností, či si nejaké udelenie výsad vôbec zasluhuje nejaké pripomínanie. Veď trvali iba štyridsať rokov. Ale oni netrvali iba štyridsať rokov, zmenou na biskupské mesto sa privilégia nezrušili. A bolo to ešte zložitejšie, veď ešte v roku 1557 nazýva cisár Ferdinand I. Nitru ako svoje kráľovské mesto. Áno, pochopiť význam takmer osemsto rokov starej udalosti, ktorá sa navyše prehliada a takmer vôbec sa o nej nehovorí, je ťažké. Nič na tom nemení ani skutočnosť, že ostatné mestá v tom majú jasno a tradícia mestských slobôd je stále pevnou súčasťou ich lokálnej hrdosti.

Ale zabúdanie, obchádzanie a bagatelizovanie minulosti sa v Nitre netýka len udelenia mestských výsad. Nitra ako najstaršie doložené mestské sídlo na Slovensku ma najstaršiu tradíciu trhov i jarmokov. Výročné jarmoky sa v Nitre dokonca konali až štyrikrát za rok. Ale ani jeden nedokázal prežiť dodnes. A to ani v podobe obnovenej tradície. Nitra v posledných desaťročiach odvrhla aj vlastné hody, ktoré sa od 18. storočia konali počas slávnosti Nanebovstúpenia Panny Márie na Kalvárii. Pritom ešte v 80. rokoch sa v mnohých rodinách slávili. Kolotoče vtedy bývali pri rieke, tam, kde je dnes prázdny skelet Cityparku. Komunistom sa síce podarilo kresťanský nádych augustového podujatia prekryť Dožinkami, no púte pretrvávali a najmä slávnostné obedy v nitrianskych domácnostiach.

Takže strata pamäti je v Nitre vážnejšia a skutočnosť, že súčasným najstarším celomestským podujatím je sídlisková zábava na Klokočine, vznešene nazývaná jarmok, hovorí za všetko. Likvidovanie mestskej kultúry a kresťanských tradícií bolo za socializmu cielené. Rovnako do predstavy poslušného obyvateľstva nesedelo ani spomínanie mestských slobôd. Politike zabúdania pomáhalo aj masívne prisťahovalectvo do väčších miest, kde sa pôvodní obyvatelia neraz stávali menšinou. Tento osud nestretol len Bratislavu, ale aj Nitru. Noví obyvatelia si zo svojich domovov prinášali vlastné tradície i zvyky. A nakoľko väčšina nových obyvateľov pochádzala z vidieckych oblastí, život miest sa skôr ruralizoval, akoby mal udržiavať zvyklosti mestského prostredia. Možno aj preto sa dnes v Nitre pod spomínaním na staré dobré časy len minimálne objavujú spomienky na korzovanie, zábavy v zoborských vinárňach či korčuľovanie v parku. Skôr sa objavujú spomienky na prvé máje a letný festival pracujúcich v Amfiteátri.

Socializmus našťastie dávno skončil a s ním aj cielená proletarizácia mestského života. Po celom Slovensku vidíme obrodu mestských tradícií, obnovujú sa okrášľovacie spolky, ožíva korzovanie na peších zónach, posedávanie v kaviarňach, objavujú sa tradičné jarmoky. Do tejto obnovy mestského života sa zapájajú aktivisti i občania bez ohľadu na to, či v danom meste bývajú jednu, dve či tri generácie. Všetci pochopili, že objavovanie bohatých mestských tradícií zvyšuje úroveň mestského života a nadväzuje na jeho prirodzený vývoj. Aj preto smutné konštatovanie nezáujmu Nitranov o svoje dejiny nie je len profesionálnym lamentovaním historika. Ide oveľa viac, ide o trestuhodné vymazávanie nahromadenej skúsenosti. Ide o ochudobňovanie sa o vlastnú jedinečnosť. Čo by dali mnohé mestá za možnosť vymeniť si s Nitrou svoju minulosť. Najprv sme boli mestom kniežat či vojvodov, s veľkou pravdepodobnosťou sa v Nitre narodili štyria králi a veľký kráľ Ladislav I. Svätý v Nitre zomrel, prežili sme mongolský vpád, stali sme sa privilegovaným mestom. Nitra sa pozviechala z viacerých vypálení a dobytí a aj v ťažkých časoch tureckých vojen viedla skoro sto rokov vlastný boj o dodržiavanie mestských privilégií. To bolo vyše tristo rokov po ich získaní. Mesto malo svoju hrdosť, neuveriteľnú silu a odhodlanie. To, že sa o tom všetkom z rôznych príčin verejne nevie, ešte neznamená, že svoju minulosť máme naďalej ignorovať, bagatelizovať či odmietať.

Chcem však skončiť optimisticky. Chcem veriť, že sa aj Nitra prihlási k svojej minulosti. Už dávnejšie v Nitre pôsobí Spolok priateľov starej Nitry, obnovil sa Zoborský okrášlovací spolok. Vďaka ľuďom ako je Imrich Točka sa objavujú knihy o mestskej histórii, dokonca môj kamarát Igor Hraška vydal už dávnejšie Slovník nitránčiny ako úvod do spoznania nitrianskej duše. Chcem veriť, že hlavným dôvodom nezáujmu o históriu mesta je len neznalosť udalostí a činov, ktoré by si zasluhovali naše pripomenutie a úctu.

Dohodli sme sa s redaktormi Nitralive.sk, že sa to pokúsime trošku zmeniť. Takže berte tento blog ako pozvanie do spoločného premýšľania o nitrianskej minulosti. Ako inak, začneme mestskými privilégiami. Povieme si niečo o tom, čo im predchádzalo, prečo boli dôležité a prečo by sme si ich mali stále pripomínať.



Zdroj: Daniel Balko pre Nitralive.sk