Volám sa Ondrej a som asi najnešťastnejší človek v celom našom kráľovstve. Cítim sa ako tie zrná v Blažejovom mlyne drvené mlynskými kameňmi. Som iudexom v nitrianskom Dolnom meste, teda niečo ako richtár. Do funkcie ma menoval župan, comes Matúš, pred tromi rokmi. Mojou hlavnou úlohou bolo opäť vybudovať Dolné mesto a vrátiť mu bývalú slávu. Pochádzam z Dolného mesta a predchádzajúci iudex, vinohradník Miko, bol môj strýko. Všetko šlo spočiatku výborne. Z pôvodných obyvateľov prežilo tatársku spúšť za hradbami hradu skoro polovica. Obnoviť mesto bolo v záujme všetkých, veď bohatí kupci a remeselníci značnou mierou prispievali do župnej pokladnice, nehovoriac o trhových a mýtnych poplatkoch, ktoré platili obchodníci z celého širokého sveta. Náš vznešený panovník, Belo IV, nech mu pán Boh dopraje dlhý život, povolil pre potreby mesta bez poplatkov rúbať stromy v kráľovských lesoch. Župan zase pod skúseným veliteľom Petrusom vytvoril ozbrojenú jednotku, ktorá potláčala v celej župe rebélie a lúpežné mordy. Postupne tak do Nitry začali prichádzať noví obyvatelia, dokonca aj dva tucty Bavorov. Pomohli tomu aj správy, že náš milovaný panovník, ktorý nezabúdal, že po úteku pred Tatármi mu Nitra vystrojila novú družinu, hodlá povýšiť Dolné mesto do privilegovaného postavenia. Od minulého roka už máme v Nitre dva týždenné trhy, starý piatkový v Hornom meste sa rozšíril aj na utorkový trh v Dolnom meste. Všetko by bolo ako má byť, no stále nevieme požiadať o udelenie privilégií. A tak sa dostávam k môjmu veľkému problému.
Pokiaľ chceme, aby náš vznešený a bohabojný kráľ Belo IV. povýšil Dolné mesto do privilegovaného postavenia, musí mať budúce mesto presne vymeraný a zaznamenaný chotár. Ako je naším odvekým obyčajom, vymeriavanie chotára prebieha tak, že jeho celú hranicu treba osobne prejsť a zaznamenať. Vymeriavania, teda metácie, sa musí zúčastniť majiteľ pozemkov a samozrejme poverené hodnoverné osoby určené vznešeným kráľom či županom. A nakoľko tri dni sú stanovený čas, počas ktorého sa môžu znášať výhrady voči hraniciam chotára, tri dni musia všetci účastníci metácie zotrvať na vymeriavanom území. Až potom je vymeriavanie ukončené. Následne ešte treba hranicu chotára presne zapísať do zemských dosiek. Tento zápis je len novým zvykom a treba zaň zaplatiť zvlášť. Nebudem pripomínať, že náklady za zápis, ako aj na ubytovanie, stravu i cestované pre všetkých účastníkov metácie znáša ten, v koho záujme sa vymeriavanie koná. Spolu môže ísť až o niekoľko kôp strieborniakov.
Takýto finančne náročný úkon si nemôže dovoliť ani veľa zemanov a spory o hranice pozemkov sa tak často opierajú len o čestné vyhlásenia, že hranice tadiaľ vedú od nepamäti. Rodové vlastníctvo je pre každého to najdôležitejšie, či šľachtic, či mešťan a či sedliak, každý člen rodu sa od malička učí, čo jeho rodine patrí a nepatrí. Mešťania i sedliaci zvyknú na niektoré sviatky, hneď po rannej omši, zobrať všetky deti na obchôdzku po roliach a záhradách. Dokonca Bavori, čo prišli do Nitry, hovoria, že u nich deti pri každom hraničnom kameni, brázde či strome tvoriacom hranicu pozemku dostanú od otca riadne poza ucho, aby si všetky hraničné znaky pozemku dobre zapamätali.
Ale môj problém nespočíva v tom, že by Nitra nemala dosť peňazí na vymeranie chotára a jeho zápis. S peniazmi problém nie je, kupci i remeselníci sa na potrebnú čiastku už dávno vyzbierali. Dokonca aj židovská obec prispela značnou čiastkou. Nášmu županovi sa však nejako rozležalo v hlave, o čo všetko v prípade vyhlásenia Dolného mesta za slobodné mesto príde. Veď zo všetkých vybratých trhových poplatkov, mýtnych poplatkov i povinného dvadsiatku vybratého od mešťanov v Dolnom meste mu patrila jedna tretina. Ak sa Dolné mesto stane slobodným, bude od platenia týchto poplatkov oslobodené. Župan sa dal preto v hneve počuť, že kto sa metácie mestského chotára zúčastní, tak tomu prikáže polámať všetky hnáty. A pravdou je, že privilégiami nie je nadšená ani jeho biskupská milosť. Správca biskupských majetkov totiž vyrátal, že ak Nitra získa právo na slobodný trh bez platenia mýt, tak tretina príjmov platená za prechod mosta pred mestom sa značne zníži. Nehovoriac o tom, že mešťania považujú Kostol sv. Jakuba za vlastný, a ak by získali právo na voľbu vlastného farára, desiatky z jeho farnosti by neskončili v pokladnici jeho biskupskej milosti.
A tí hlúpi mešťania, čo ani netušia ako to medzi magnátmi a kráľovským dvorom chodí, ma obviňujú, že vedome nič nerobím. Vraj ak tento rok nezabezpečím metáciu mestského chotára, tak ma oficiálne obvinia zo zrady kráľovského záujmu. A Lothar, čo priniesol do Nitry Bavorov, mi oznámil, že na mňa podá aj žalobu za neplnenie lokátorskej dohody a všetci Bavori z Nitry odídu. A to som ho považoval za svojho priateľa. Ach jaj! Lenže tí hlupáci vôbec nechcú pochopiť, že comes Matúš Čák nie je len nitrianskym a bratislavským županom. Má aj funkciu kráľovského taverníka. No a kto v mene panovníka menuje hodnoverné osoby, ktoré by sa mali metácie zúčastniť? Kráľovský taverník! To sa mám ísť sťažovať comesovi Matúšovi Čákovi, na comesa Matúša Čáka? A najmä, kto som ja? Som síce slobodného pôvodu, ale to je tak všetko. Proti Matúšovi Čákovi sa samozrejme postaviť nemôžem.
Opatrne som vyzvedal aj na nitrianskej kapitule, ktorá je hodnoverné miesto a vykonáva právne úkony vrátane metácie a vovedenia do vlastníctva. Ale keď sa dozvedeli, o čo mi ide, rovno ma vyhnali! Až neskôr som sa v taverne dozvedel, že len pred pár dňami počas metácie pozemkov v susedstve majetkov comesa Matúša v Chynoranoch niekto celú skupinu v noci napadol. V šarvátke zranili aj notára kapituly. Takže asi chápete prečo som najnešťastnejší človek v našom kráľovstve. Naozaj neviem čo mám robiť. Moja žena mi už viackrát povedala, aby som išiel za Kunkou, kumánskou čarodejnicou . Po tatárskom vpáde ju aj z jej matkou našli vojaci v močariskách pri Komjatickom hrade. Stará krátko na to umrela, no ešte stihla počarovať Prokujovi. Lebo ten si mladú zobral k sebe domov, dal ju pokrstiť a vzal si ju za ženu. No všetci vedia, že sa potajomky aj ona venuje čarodejníctvu. Veď sa šušká, že to bola ona, kto pomohol žene kupca Mateja nájsť v lese muža, keď sa minulý rok nevrátil z cesty domov. Bol som pri tom, keď nás rovno viedla do húštiny pod svahom, kde sme ho našli aj s polámanými nohami. Ako vedela, kam treba ísť, nechcela povedať. Najprv sme si mysleli, že ho tam ona alebo Prokuj sami zhodili. No svedkovia potvrdili, že počas tých dní, keď sa to stalo, naozaj mesto neopustili.
Tak teda napokon potajomky vchádzam do zemnice Prokuja. Najprv na mňa prekvapene pozerá, ale keď mu vyložím na stôl strieborniak, mávne rukou a vychádza z domu von. Ostávam v miestnosti sám s Kunkou. Skúmavo na mňa pozerá a niečo si mrmle. Vyzve ma, aby som k nej pristúpil, musím si sadnúť na malú trojnožku rovno pred ňu. Prstami mi pomaly prechádza po celej tvári, ako keby bola slepá. Potom mi ponechala ruky na hlave a začala sa kývať dopredu a dozadu. Zrazu prestala a vraví mi, že moje telo nie je v harmónii. Pokiaľ sa vraj nezbavím strachu, moju dušu zožerie vták smrti. To však viem aj sám, aj keď som zatiaľ o žiadnom vtákovi smrti nepočul. Za to som nemusel prísť o strieborniak. Keď som už chcel nahnevaný odísť, prudko sa naklonila k môjmu uchu a zakričala niečo ako „utekaj domov a vyplašíš vtáka smrti.“ Neviem či ma nejako uriekla či čo, no domov som išiel ako zmátožený. Zabudol som si aj zažať lampáš, pričom sa už zvečerilo. Ako v polosne som videl stáť pred bránou vojakov z hradnej posádky. Len na mňa mávli, že mám ísť okamžite s nimi na hrad.
Nešli sme však na hrad, v hornom meste sme zamierili do paláca veľmoža Ivanku, pána rodu Hont Poznan. V prednej izbe sedel magister Gabriel, familiár comesa Ivanku a kráľovský pristald. V celej župe bol obávaný kráľovský služobník. Po odchode Tatárov mal na starosti trestanie narušiteľov zemského mieru. Očakával som to najhoršie. Zoširoka sa usmial a opýtal sa ma, ako to je s metáciou mestského chotára. Naprázdno som otvoril ústa. Nevedel som, čo mu mám povedať, veď najlepšie vedel, ako to je. Chvíľu na mňa len tak s úsmevom hľadel, až povedal, že som odvolaný z funkcie iudexa. Zdrvený som sa zosunul na lavicu. Upokojujúco mi však podal do ruky pohár s medovinou a povedal, že comes Matúš už nie je nitrianskym županom. No vznešený panovník nemôže len tak prehliadať neplnenie svojich želaní. Takže o funkciu iudexa musím prísť, ale hneď od zajtra mám ísť za lektorom nitrianskej kapituly, kde budem zastávať funkciu notára hodnoverného miesta. Súčasný notár je ťažko ranený a nemôže pracovať. Na to ma magister Gabriel prepustil. Vojaci mi dali jeden lampáš a vybral som sa domov. Až po ceste som si začal uvedomovať, čo sa vlastne stalo. Už nebudem zodpovedný ani županovi, ani mešťanom. Naopak, stanem sa dôležitou osobou, cez ktorú pôjdu všetky majetkové zápisy a dedičstvá. Budem síce zaviazaný magistrovi Gabrielovi a rodu Hont Poznan, ale veď každý je niekomu za niečo zaviazaný, tak to vo svete proste chodí! Ešte po ceste som nahlas ďakoval pánu Bohu, svätej panne Márii i svätému Jakubovi, patrónovi nášho kostola. A potichu aj kumánke Kunke.
Hlavný rozprávač príbehu Ondrej je vymyslenou postavou, nie však jeho funkcia iudex. Funkcia mestského richtára bola až do získania mestských privilégií menovanou funkciou a v prípade Nitry richtára s veľkou pravdepodobnosťou menoval nitriansky župan. V 13. storočí sa funkcia richtára označovala dvomi pojmami, a to vilicius alebo aj iudex. Nakoľko však vilicius (odvodené od vily) sa skôr hodí na dedinského richtára, pre mesto som použil iudex.
Matúš Čák bol nitrianskym županom od roku 1235 zrejme do roku 1245, dokedy zastával aj funkciu kráľovského taverníka. V roku 1245 sa zrejme podarilo na chvíľu odstaviť Matúša Čáka od kráľovej priazne. Čákovci dovtedy nepatrili k nejakým významným rodom a pôsobili len na svojom rodovom hrade v maďarskom Csakvári. Ich rýchly vzostup musel tradičným magnátskym rodom prekážať. Medzi nimi bol určite aj najstarší hornouhorský rod Hont-Poznan, ktorého domové územie bolo práve v hornom Ponitrí, kde si Matúš Čák začal budovať vlastné majetkové panstvo.
Prípady napadnutia účastníkov vymeriavania pozemkov neboli zriedkavé. Z neskorších období sú takéto prípady viackrát písomne zaznamenané. Často aj s opisom tragických následkov pre ich účastníkov.
Kočovný kmeň Kumánov sa v Uhorsku prvýkrát usadili v prvej polovici 13. storočia. Nakoľko sa však stali zámienkou pre vpád Mongolov v roku 1241, z Uhorska na krátko ušli do Bulharska. V druhej polovici 13. storočia sa do Uhorska opäť vrátili. Kumáni patrili do širokej vetvy turkických národov a nakoľko ich domáce obyvateľstvo volalo aj ako Polovci či Plavci, mali zrejme bledšiu pokožku či blond vlasy. Od domáceho obyvateľstva sa odlišovali nomádskym spôsobom života, špecifickým odevom a praktizujúcim prírodným náboženstvom. Šamanky ako prírodné liečiteľky či vedmy boli teda medzi nimi bežné a pre usadených kresťanov mohli pôsobiť ako bájne čarodejnice či nebezpečné strigy. Napokon viera v nadprirodzené bytosti bola vtedy medzi ľuďmi široko rozšírená.
Zdroj: Daniel Balko pre Nitralive.sk