V stredoveku ešte neexistovalo dnešné ponímanie zákonov a právnych predpisov ako trvale platných noriem. Nositeľom právneho poriadku bola osoba panovníka a po jeho smrti musel nástupca predchádzajúce právne výnosy a rozhodnutia potvrdiť alebo zrušiť a vydať nové. Samozrejme to neznamená, že hneď po smrti kráľa nastal právny chaos. Najdôležitejšie výnosy štátneho charakteru napríklad zväčša podpisoval panovník rovno aj so svojim potenciálnym nástupcom. Tak isto zákony a nariadenia týkajúce sa občianskych či trestných náležitostí, ktoré vychádzali zo zvykového práva, ostávali v platnosti. Netýkalo sa to však mocenských a majetkových rozhodnutí. Medzi také patrili aj regálne práva a privilégiá. Regálnymi právami a dedičskými rozhodnutiami si panovník vytváral vlastných podporovateľov. No a opätovným potvrdením privilégií zase očakával od miest vďačnosť v podobe nemalých darov.

Slobodné kráľovské mestá predstavovali pre panovníka hlavného mocenského spojenca. Na rozdiel od šľachty do kráľovskej pokladne prinášali každoročne daňové poplatky a na rozdiel od šľachty nevyhľadávali vojny a spory. Preto slobodné mestá panovníci podporovali a potvrdzovali im ich rozširujúce vlastníctva o okolité obce či mestečká. Podobne aj Nitra po smrti Bela IV. získala potvrdenie platnosti privilégií od jeho nástupcov Štefana V. a aj Ladislava IV. Napriek tomu práve Ladislav IV mesto o privilégia pripravil. Prečo? Nitra sa nechtiac stala súčasťou veľkej politickej hry, na ktorú doplatila.

V roku 1272 nečakane zomrel Štefan V. a z jeho desaťročného syna sa zrazu stal kráľ. Ladislav bol v tom čase aj so svojou matkou rukojemníkom bána Joachima Gutkeledu v Koprivnickom hrade v Slavónii. Štefan V. nebol dobrým vládcom, bol prudký a násilný a dostával sa do častých sporov s veľkou šľachtou. Obyvatelia ťažko niesli aj to, že na riešenie svojich sporov neváhal využívať Tatárov. Aj za manželku si zobral dcéru kumánskeho náčelníka a vystupoval ako dominus Cumanorum, kráľ Kumánov. Krajina sa tak pomaly začala prepadať do mocenskej anarchie a moc v krajine si začali deliť najmocnejšie rody. Mladý Ladislav IV. vládol spočiatku pod kontrolou magnátov a jeho výchovu zabezpečovali kumánski spoločníci jeho matky. Ako šestnásťročný sa mladý kráľ osobne zúčastnil bitky na Moravskom poli, kde sa rakúskym a uhorským vojskám podarilo 26. augusta 1278 poraziť armádu Přemysla Otakara II. Vďaka tomu sa do uhorských rúk vrátili oblasti západného Slovenska, ktorých sa český kráľ predtým zmocnil. Napriek tomuto úspechu sa autorita panovníckej moci obnoviť nepodarila. Spôsobovali to najmä kráľom chránení Kumáni, ktorí ostávali žiť podľa tradičných pohanských zvyklostí, kočovali juhovýchodom Uhorska, kde sa správali ako na dobytom území. Prepadávali dediny a zotročovali ich obyvateľov, vraždili kupcov a nemali ostych ani pred násilím voči cirkevným predstaviteľom.

Správy o takomto správaní sa samozrejme rýchlo šírili aj za hranice Uhorska a už v roku 1278 poveril pápež Mikuláš III. fermského biskupa Filipa, aby sa vo funkcii pápežského legáta pokúsil v Uhorsku nastoliť poriadok. Legátovi sa podarilo presadiť voľbu nového ostrihomského arcibiskupa, verného rímskej cirkvi, a dotlačiť kráľa k sľubu, že protiprávne správanie Kumánov zastaví, donúti ich sa usadiť a prijať kresťanstvo i uhorské zvyklosti. Tieto prísľuby však panovník vážne nemyslel a svojvôľa Kumánov pokračovala. Reakciou pápežského legáta bola posledná možnosť a teda uvalenie na panovníka interdikt. Prípadné vyobcovanie panovníka z cirkvi by oprávňovalo obyvateľov Uhorska odopierať panovníkovi poslušnosť a beztrestne zabavovať jeho majetok. Platnosť takéhoto kroku musel ešte potvrdiť pápež, čo malo vytvoriť priestor na zmenu postoja Ladislava IV. On však nechal v hneve pápežského legáta zajať práve Kumánmi. Aj keď ho neskôr prepustil, k odporcom kráľa sa pripájala ďalšia šľachta a najmä cirkevní predstavitelia. Čo bolo pre moc kráľa horšie, jeho stranu začali opúšťať aj mestá, ktorým sa kvôli chaosu v krajine obmedzoval obchod. Navyše mnohí mešťania boli na cestách Kumánmi napádaní. Túto situáciu sa na svoju stranu snažil Ladislav IV. zvrátiť spojenectvom s Tatármi. Tak ako aj jeho otec, aj Ladislav pozval Tatárov do Uhorska. To sa udialo v roku 1284, keď sa uvoľnilo miesto na nitrianskom biskupskom stolci. Novým biskupom sa stal Paschius, nazývaný aj Paško. A na počudovanie sa stal spojencom kráľa.

Uhorsko sa nachádzalo v občianskej vojne, kde väčšina šľachty, cirkevných predstaviteľov a aj miest vytvárala účelové spojenectvá na obranu pred Tatármi a Kumánmi pustošiacimi krajinu. V roku 1285 spišské mesta bojovali s Tatármi a Kumánmi na Spiši, v roku 1287 sa bratislavskí mešťania spojili s rakúskym vojvodom Albrechtom a spoločne bojovali s kráľovskou armádou. Zrejme v tomto roku sa proti panovníkovi postavila aj Nitra.

Práve v roku 1287 totiž voči Uhorsku pritvrdil pápež. Vypočul tak aj prosby manželky Ladislava IV., ktorú držal kráľ vo väzení, často o hlade a verejne žil s viacerými kumánskymi konkubínami. Pápež sa už nespoliehal len na vnútorný odpor, nabádal aj vládcov okolitých štátov zapojiť sa do vnútorných bojov a zastaviť šírenie pohanstva. Napriek tomu sa žiadna zahraničná koalícia vytvoriť nepodarila a to najmä vďaka úplatkom a diplomatickým jednaniam, ktoré v mene Ladislava IV. viedol nitriansky biskup Paschius.

Ale v roku 1288, keď sa práve biskup vracal z jednej takejto úspešnej misie za panovníkom do kumánskeho tábora, bol jeho sprievod Kumánmi prepadnutý. Všetkých okradli a s výnimkou biskupa pozabíjali. V sprievode boli aj biskupovi príbuzní a biskup ostal nažive len kvôli výkupnému. Keď sa o tom Ladislav IV. dozvedel, biskupa rýchlo oslobodil, no vedel, že cena za urovnanie incidentu bude niečo stáť. Nešlo len o útok na svojho spojenca, ale aj na cirkev ako takú. Osobné dary pre Paschia preto nestačili. A tak 13. mája 1288 panovník daroval nitrianskemu biskupstvu na večné časy slobodné mesto Nitra. Rovnako s funkciou nitrianskeho biskupa spojila aj svetský titul nitrianskeho župana. Cena za zmier bola veľká a jeho obeťou sa stalo aj mesto.

Nitra tak po štyridsiatich rokoch prišla o postavenie slobodného kráľovského mesta. Väčšina privilégií však ostala v platnosti. Biskupstvo malo záujem, aby mesto prosperovalo, veď od toho záviseli aj biskupské príjmy. Pokušenie biskupstva zasahovať priamo do chodu mesta a obmedzovať mestské práva sa prejavili až o nejakých 250 rokov neskôr. Napriek tomu mesto postupne strácalo na význame. Prečo sa tak stalo si povieme v poslednej časti nášho rozprávania o udalostiach a živote v Nitre v druhej polovici 13. storočia.



Zdroj: Daniel Balko pre Nitralive.sk