Psí problém

O problémoch so psami sa už popísalo mnoho a na rôznych miestach. Pôvodne som preto nemala v úmysle hovoriť o ňom v súvislosti s témou tohto seriálu. Reakcie ma však nenechávajú chladnou. Hlavne, ak sa viem na vec pozrieť nielen ako matka žijúca na sídlisku, ale tiež aj ako bývalá chovateľka, cvičiteľka a členka kynologického klubu s viac ako 13-ročnými skúsenosťami.


Bohužiaľ, hneď na začiatku musím konštatovať, že tento problém je neriešiteľný. Teda, neriešiteľný akýmkoľvek z doteraz použitých prostriedkov. Zásadnou chybou podľa mňa je totiž to, že sa problém nerieši s ľuďmi, ktorí o ňom aj niečo vedia - odborne. Vlastná skúsenosť mi žiaľ vraví, že ani po osobnom pozvaní a potvrdení pozvania sa nikdy nikto z mesta na schôdzu nášho kynologického klubu nedostavil, ba ani sa neospravedlnil. Chceli sme iba spoločne hľadať riešenie: ponúknuť vlastné služby, skúsenosti zo zahraničia a poznatky.

Zaujímalo by ma, či by dnes niekto kompetentný vedel odpovedať na jednoduchú otázku: „Čo sa deje s túlavými psami v našom meste?“ Keď som túto otázku položila pred rokmi na miestach, od ktorých som očakávala informovanosť, nedozvedela som sa vôbec nič, resp. dozvedela som sa - že nič. Keby som v tej dobe priamo nespolupracovala s „odchytom“ asi by som uverila. Moja otázka bola len skúšobná a potvrdila mi celé fungovanie veci. Mimochodom odchyt – ten nedobročinný -  tu funguje už celé roky a môžem povedať, že za „mojich čias“ som sa ani raz nestretla s týraním alebo akýmikoľvek neprijateľnými praktikami, vrátane zbytočného usmrcovania. Vždy sme sa snažili nájsť riešenie a nedá mi nespomenúť si pritom aj na zaujímavé prípady, napr. na psa, ktorý v zápale stráženia – správne - dohrýzol jemu neznámeho majiteľa objektu. Následne bol označený za nebezpečného a nežiadúceho (absolútny opak pochvaly, ale to asi mnohí poznáme). Psa sa nám podarilo umiestniť v nápravnovýchovnom zariadení s vysokým zabezpečením stráženia, kde mohol v prípade potreby aj beztrestne hrýzť. Tam sa takému dobrému psovi iba potešili.

Ako teda veci riešiť

Skúsenosti z nášho mesta, ale i iných miest hovoria, že rozdávanie vreciek na výkaly, rozmiestňovanie drahých nádrží s feromónmi (napr. v Kežmarku) a podobné spôsoby na „zachytávanie“ psích výkalov sú neúčinné. Psíčkari opatrenia buď ignorujú, alebo sú predmetom vandalov.  Jediným riešením z môjho pohľadu je výchova, osveta a motivácia. Základnou otázkou: Čo sa deje s daňami za psov a aké výhody má ten kto ich platí oproti tomu, kto ich neplatí? vám odpoveď mestského úradu zodpovie všetko. Ak ste prihlásený fajn. Ak nie ste a prídu Vám na to, bude pokuta. Najprv by sa však tým musel niekto zaoberať, prísť na to a môcť následne  aj reálne pokutu uložiť.      

V tejto súvislosti mi nedá nespomenúť si na jeden dosť starodávny článok, v ktorom sa veľkými písmenami písalo ohromné číslo počtu v Nitre prihlásených psov a slávnostne sa ospevovala činnosť mesta. Keby však psy nepočítali iba na papieroch,  muselo by sa vedieť, že to číslo je buď ohromná tlačová chyba, alebo očitý výsmech.

Ako daňový poplatník – v tomto prípade dane za psa – som nikdy nepostrehla nejakú významnú výhodu. A to je chyba. Človek je totiž tvor, čo kalkuluje. Zväčša. A za tých 13-rokov, čo som chovala psov, som sa s kontrolou mestskej polície stretla jediný krát. A čo som sa ja so psom – vlčiakom - nachodila po meste!


Ako si to s osvetou predstavujú vo svete, ale tiež ako to videl bývalý režim

Spomenula som už, že som chovala vlčiaka. Ale istú dobu aj rotwajlera, ktorý sa – neviem prečo – nazýva tiež bojovým psom. To je už téma trochu o inom. Chcem tým však povedať, že mestu je absolútne jedno, či ste členom nejakého kynologického klubu, či máte psa cvičeného, akú máte rasu a za akých podmienok ho chováte. Mesto má jedinú podmienku – platiť daň. A to je chyba. V zahraničí existuje aj niečo ako „vodičák na psa“ ,čo obzvlášť  platí u veľkých, resp. tzv. nebezpečných rás. A  to je podľa mňa riešenie. Mám totiž obavu, že u nás si mnohí kúpia psa a preceňujú pritom svoje schopnosti. Pes sa v ich rukách stáva nezvládnuteľným, pričom vôbec nemusí ísť ani o veľké rasy. Môjho vtedy 2-ročného syna dohrýzol jazvečík priviazaný pred potravinami. Našťastie sme skončili len s dotrhanou vetrovkou a niekoľkomesačným strachom v očiach. Niekedy, keď vidím ako si „psíčkari“ privolávajú svojich psov, ako im vydávajú povely a ako im chýbajú základné znalosti zákona o akcii a reakcii, trhám si vlasy a radšej sa aj s deťmi „dekujem“.

Spomínam si pri tejto príležitosti tiež na prípad tzv. bojového psa, ktorý sa na sídlisku Klokočina v prítomnosti asi 14-ročného chlapca pohyboval voľne bez vodidla a doslovne precvakol na vodidle vedenú čivavu.   

Keď nám náš tréner rozprával ako to fungovalo za bývalého režimu, otvárala som oči. Hovoril o istej forme ocenenia a motivácie, ktorá viedla psíčkarov k zodpovednosti. A síce: si v klube (kde ťa vedú, kontrolujú, vychovávajú) máš body a úľavy, tvoj pes sa zúčastňuje súťaže, resp. cvičiteľských, odborných skúšok – ďalšie body a možnosti, tvoj pes vyhral – znova niečo navyše. Myslím si, že ak by mesto ukladalo daň, ale zároveň poskytovalo možnosť úľav na daniach v rámci podobného motivačného bodovania, mohli by sme sa stretnúť s osvetou, motiváciou a zároveň aj pozitívne podporiť voľnočasové aktivity nielen mládeže. A v konečnom dôsledku by to vyriešilo problém všetkých občanov. Viem, je to projekt na dlhú dobu, ale verím, že jediný účinný a zrejme v konečnom dôsledku aj ten najlacnejší. A zodpovedný psíčkar by už nebol v jednom vreci s tými ostatnými. 

A ešte raz „bojové psy“

Znova sa vrátim k téme a spomeniem pritom príhodu z „odchytu“ v našom meste. Šlo vtedy o pitbulla. Dostali sme hlásenie, že treba odchytiť veľmi nebezpečného psa, ktorý napáda pred Divadlom Andreja Bagara ľudí. Šli sme dobre vybavení a s malou dušou, ale na mieste sme zistili, že pitbull nebol vôbec agresívny, ani nebezpečný a navyše bol priviazaný o strom. Na jeho „odchyt“ sme nepotrebovali nič iné iba - povel. Ten pes bol vycvičený ako hodinky  a česť tomu kto toto s ním dokázal. Keď nastupoval do auta, skladala som tichý hold jeho pánovi a premýšľala, že si tohto psa nechám. Celkom som nechápala dve veci – ako mohol tento pes spôsobiť toľkú paniku a prečo ho tam jeho pán nechal. Druhá vec sa vyjasnila už na druhý deň – pán sa opil a psa zabudol. Prvá sa mi stala už čoskoro jasnou – jednoducho isté rasy majú zlú povesť a tá automaticky spôsobuje paniku. Takto proste reaguje väčšina ľudí. A pre chovateľa to môže byť problém. Aj pre toho zodpovedného, či odborne spôsobilého.    

Chcela by som pri tejto príležitosti pripomenúť, že pes reaguje hlavne na intonáciu slov. Znalí vedia, že je rozdiel medzi povelom „ľahni“ a „ĽAhni“. Pán sused, nemožno preto čakať, že pes obranár nezareaguje výstražným štekaním na hlasité a agresívne „KO...“ alebo „PI...“ v spolupráci s metaním rúk a opitým dychom, najmä ak je táto „synchrónia“  mierená voči jeho pánovi na jeho pozemku. A nie je to preto, že je bojový. 

Zlá skúsenosť

Ak máte zlú skúsenosť so psom, alebo ak ju má vaše dieťa, rovnako ako sa to stalo môjmu vtedy 2-ročnému synovi, ktorý chcel pohladkať jazvečíka, môžem odporučiť iba jedno. Presne to isté, čo odporúčam psíčkarom, ak ich pes nadobudol zlú skúsenosť v súvislosti s ľuďmi, predmetmi alebo javmi. Naučiť ho nebáť sa. Viem, nie vždy sa to dá.

Na môjho psa – šteňa – spadol bicykel. Jediné ako mu pomôcť zbaviť sa strachu bolo, položiť bicykel na zem, chodiť okolo neho a hrať sa s ním - a to celé týždne. Môj syn sa opäť prestal báť psov týmto istým spôsobom – a to aj vďaka nášmu rotwajlerovi. Dnes je presvedčený, že cudzieho psíka nemáme chytať, nie preto že je zlý, ale preto, že nás nepozná a bojí sa. Preto nás môže pohryznúť. 

Pieskoviská

Aby som však nepísala iba o príbehoch so psami v našom meste, ale trochu aj o inom  - v súvislosti so psami. Musím povedať, že problém špinavých pieskovísk nie sú len psy. Sú to aj túlavé mačky, ktoré ani tak nevidíme, ale ich výkaly sú viac nebezpečné než tie psie. Preto je tak dôležité ihriská čistiť – čo sa ani podľa mňa zrejme nedeje dľa noriem. Navyše, je tu ešte človek - a jeho injekčné striekačky (verte, že tu sú aj po trávnikoch), črepiny a iné odpady. Pekné a príjemné drevené stavby ihrísk sa často stávajú nocľahárňou opilcov alebo bezdomovcov, čo sa patrične odrazí na ich čistote. Nedá mi nespomenúť aj ďalší nový fenomén – množia sa pieskoviská a detské ihriská v blízkosti „krčiem“. Preto si ako matka veľmi pozorne vyberám, kam s dieťaťom. A som šťastná, že máme záhradu.