Dnes sa mi začal nový život. Volám sa Gabriel, pochádzam zo slobodnej rytierskej rodiny a donedávna som bol kráľovským pristaldom v nitrianskom komitáte. No dnes som sa stal aj mešťanom privilegovaného mesta Nitra. A nie kadejakým mešťanom, po dohode s mešťanmi sa zajtra stanem konšelom mestskej rady zodpovedným za trhy a poriadok v meste. Je to odmena mešťanov za všetko, čo som urobil pre získanie mestských privilégií. Začalo to minulý rok vymeraním chotárnych hraníc mesta, o čo sa mešťania márne usilovali už štyri roky.

Až minulý rok totiž obyvatelia Dolného mesta pochopili, že pokiaľ si nenájdu nejakého významného obhajcu, tak sa vymerania pozemkov nedočkajú. Všetky dovtedajšie sťažnosti a prosby končili buď u župana alebo u kráľovského taverníka, čo bola často tá istá osoba. A samozrejme, boli to práve oni, ktorí vyhláseniu Nitry za slobodné mesto bránili. Nechceli predsa len tak prísť o významnú časť svojich zdrojov. Ale minulý rok za mnou potajomky prišli predstavitelia Dolného mesta sa popýtať, či by som im nevedel poradiť ako ďalej. Vedeli, že som blízkym familiárom comesa Ondreja z rodu Hunt-Poznan a zrejme dúfali, že by sa comes Ondrej mohol nitrianskej veci ujať. Predstavitelia jeho rodu ešte od čias bájnych kniežat Poznana a Hunta vládli celému Nitriansku, zastávali funkcie županov i ochrancov zoborského kláštora. Obyčajný ľud v nich stále videl svojich prirodzených pánov a keď bolo najhoršie, stále sa k nim obracal o pomoc. Ale v posledných rokoch sa do priazne nášho vznešeného panovníka všelijakými zaliečaniami dostávali rôzni nevýznamní a nehodní rytieri. A mnohí z nich sa dostávali aj do dvorských a kráľovských úradov, vrátane funkcií županov kráľovských komitátov. Napokon, ten neokrôchaný hrabivec Matúš z málo známeho rodu dolnozemských Čákovcov, je toho najlepším príkladom.

Ale aby som Vás nezaťažoval zložitou politikou, podstatné je, že som im dohodol stretnutie u comesa Ondreja. Mešťania za ním prišli s náležitými darmi, posťažovali sa na správanie župana a poprosili ho, aby sa opäť stal ochrancom Nitry. S comesom sme už boli dohodnutí, takže súhlasil. Napokon, comes Ondrej bol rád, že bude mať dôvod navštíviť jeho kráľovskú milosť, lebo Čákovci i Kutkeledovci sa snažili comesa Ondreja i jeho príbuzných od kráľovej priazne odtláčať. Našťastie, kráľovská pokladňa stále potrebovala peniaze. Takže ukázať, ako zlovoľné činy správcov komitátov pripravujú kráľovstvo o bohatstvo a peniaze, by mohlo najľahšie zatriasť ich postavením na kráľovskom dvore. A veru, v jednej šťastnej chvíli, keď kráľ opäť lamentoval nad prázdnotou svojej pokladnice, vypočul slová comesa Ondreja o tom, ako sú mestá vďačné a štedré za získanie privilégií. Na mieste ho poveril, aby konečne ukončil dlhé čakanie Nitry a pripravil všetko pre jeho vyhlásenie za slobodné a privilegované mesto.

Comes Ondrej samozrejme hneď zariadil, aby som sa stal kráľovským poverencom pre vykonanie metácie mestského chotára. A tak, na konci jesene minulého roku, som sa teda v sprievode troch mešťanov, lektora nitrianskej kapituly a menšieho ozbrojeného doprovodu vybral na obchôdzku chotárnych hraníc. Ak prvé sme boli pomerať veľké nitrianske lúky, ktoré sa nachádzali na druhom brehu rieky. Lúky siahali až k úpätiu Zoborských hôr, osade Tormoš a lesov pánov z Ludaníc. Na juhu lúky ohraničoval majetok pánov z Janikoviec, ktorý sa pri rieke stretal so zemami rytiera Dejčena z Krškán. Pamätám sa, že sme si pred prekročením rieky urobili menšiu prestávku na malú poľovačku. Bol to nápad Dejčena, ktorý to tam dobre poznal. Celé okolie rieky bolo plné vtáctva, ktoré sa pripravovalo na zimný odlet. Mešťania sa o nás počas vymeriavania síce starali, ale pečené jarabice veru nemali.

Na druhý deň sme pokračovali na západnom brehu rieky, kde sa nachádzala najväčšia časť mestských majetkov. Najmä lesy na kopcoch, ktoré siahali až k osadám Cabaj a Čej boli pre mesto dôležité. Celý priebeh metácie si už nepamätám, viem, že sme postupne prešli celé hranice a ich priebeh sme zapisovali podľa viditeľných ukazovateľov ako boli veľké stromy, kamene či cesty. Nakoľko väčšina nitrianskych majetkov susedila s príbuznými alebo potomkami Hunt-Poznanovcov, nemali sme s výkonom merania problémy. Jedine, keď sme sa už blížili k mestu a natrafili na pozemky hradných iobagiónov z Pároviec, museli sme hranice zapísať bez ich účasti. Zrejme sa stále báli osobne zúčastniť vymeriavania mestského chotára. Počas zákonom predpísaných troch dní však ani jeden z nich voči priebehu vymeriavania nepodal protest. Pamätám sa ešte, že sme potom celý priebeh patrične oslávili v mestskom hostinci, kde nám mešťania pripravili hostinu. Originál listiny ostal uložený v nitrianskej kapitule a kópiu som odovzdal comesovi Ondrejovi. Neočakávali sme už žiadnu zradu, veď všetci dobre vedeli, že nitrianska kapitula bola za predchádzajúcu nečinnosť potrestaná a do budúceho majetku mesta musela previesť menšiu osadu Dvorčany.

Kto však očakával, že teraz to už pôjde rýchlo, tak sa mýlil. Ako sa hovorí, všetko má svoj čas a kráľov kancelár ho ma dvakrát toľko. Na druhej strane zase mohli budúci mešťania aspoň postúpiť s výstavbou nových hradieb. Pôvodné hradby chránili len vyvýšený Vršok, teraz však bolo treba opevniť celé mesto až po rieku. Silné opevnenie je základnou povinnosťou slobodných miest. Zložité a dlhé však boli aj následné rokovania ohľadom znenia privilégií, najmä o povinnostiach mesta. Aká bude výška ročnej dane, koľko bude musieť postaviť vojakov, aké ďalšie dary bude mesto poskytovať panovníkovi a podobne.

A tak až včera, takmer po roku od vymerania chotára, konečne prišiel do Nitry kráľovský sprievod s privilégiami. Viedol ho comes Ondrej, ktorý zastupoval samotného panovníka. V Nitre sa o tom vedelo už niekoľko týždňov a celé mesto od vtedy žilo len dnešnou slávnosťou. Od skorého rána stáli ľudia pred Kostolom Blahoslavennej Panny Márie na Vŕšku. Slávnostnú omšu viedol samotný biskup. Priznám sa, že keď otec Peter z kráľovskej kancelárie čítal jednotlivé artikuly privilégií, bol som aj ja dojatý. Biskupská milosť potom zasvätila Nitru pod ochranu svätého Ladislava kráľa a comes Ondrej zástupcom mesta odovzdal meč, znak kráľovskej spravodlivosti, ktorú od teraz bude mesto vykonávať v jeho mene.

No a potom to už šlo veľmi rýchlo. Musel som sa smiať, keď dav stiahol comesa Ondreja z koňa na rukách za oslavných piesní ho odniesol až na námestie pred kostolom sv. Jakuba, kde boli pripravené stoly pre hostí. No ako som videl, pred všetkými domami boli pripravené stoly vonku na uliciach. Po celom meste bolo počuť hudobníkov, nadšené spevy a výkriky. Zajtra sa uskutoční prvýkrát verejná voľba mestského iudexa a jeho prísažných, mestských konšelov. Po nej bude samozrejme opäť pokračovať hostina pre všetkých mešťanov. Aj keď sa na ňu musím zložiť aj ja, ako nový konšel, som spokojný. Radosť je na mieste, veď Nitra má pred sebou novú a výnimočnú budúcnosť.


Príbeh a historické reálie:

Postava rozprávača magistra Gabriela je vymyslená. Nie však priebeh metácie mestských pozemkov. Opis vtedajších hraníc mestského chotára sa nám zachoval a vďaka nemu vieme aj o menách majiteľov susedných pozemkov. Vieme aj to, že k vymeriavaniu došlo 9.októbra 1247. Nakoľko k vyhláseniu privilégií došlo až 2. septembra 1248, medzi obomi udalosťami naozaj prešiel takmer rok.

Reálnou postavou je aj comes Ondrej z rodu Hunt Poznan, ktorý naozaj v mene panovníka priniesol do Nitry privilégiá a 2. septembra 1248 mesto voviedol do slobodného stavu.

Familiari neboli rodinní príslušníci, ale zvláštna podoba dobrovoľného sľubu služby inému šľachticovi. Niečo na spôsob starorímskej klientely. Do familiárskej služby sa dávali najmä príslušníci chudobnejších rodov. Neprichádzali tým o svoje slobodné postavenie, no výmenou za túto službu získavali silného ochrancu vlastných záujmov.

Iobagioni bolo pomenovanie pôvodne veľkej vrstvy osobne slobodných ľudí, ktorá však výmenou sa osobnú slobodu musela poskytovať rôzne služby. Najčastejšie to bola vojenská alebo remeselná práca. Vieme, že veľký počet hradných iobagionov býval v Párovciach a zrejme pred vyhlásením privilégií aj v Dolnom nitrianskom meste. V priebehu 13. storočia sa táto vrstva začala strácať. Úspešnejší nositelia tohto postavenia sa zaradili k drobnej šľachte, menej úspešnejší sa stratili medzi poddanými.



Zdroj: Daniel Balko pre Nitralive.sk