Volám sa Lothar a som v službách uhorského kráľa. Teda, medzi nami, uhorského kráľa som nikdy nevidel a úprimne pochybujem, že jeho kráľovská výsosť vôbec vie, že existujem. Ale božia prozreteľnosť to tak zariadila, že v mene kráľa dočasne plním dôležité poslanie. A nebudem zakrývať, že ho neplním len tak z čistej kresťanskej lásky, nie som predsa duchovný. Ale aby som to nenaťahoval, zaviazal som sa do vypálenej a zničenej Nitrie priniesť desať remeselníckych rodín z môjho rodného Bavorska. U nás doma sa takýmto spôsobom zakladajú dediny a mestá už dlho a viem, že sa podobne osídľujú aj neobývané oblasti Uhorska. A teraz sa vďaka spúšti, ktorú po sebe v Uhorsku zanechali tí splodenci pekla z ďalekej Tartárie, na opätovné osídlenie ponúka skoro celá krajina. Zakladaniu nových osád sa venujú lokátori. No a ja som sa stal jedným z nich. Za splnenie svojej úlohy dostanem v Nitrii mestský pozemok a doživotnú funkciu mestského konšela s garantovaným pravidelným príjmom. A ako mešťan privilegovaného mesta nebudem musieť v celom Uhorsku platiť mýta a clá, čo mi uľahčí obchodovanie.

Isto si poviete, čo mám ja, Lothar z ďalekého Regensburgu, spoločné s uhorskou Nitriou. Asi som zabudol povedať, že pochádzam zo starej kupeckej rodiny a Nitriu som obchodne neraz navštívil. Veď na miestne výročné trhy chodil ešte starý otec môjho otca. Tragického roku 1241 sme do Uhorska necestovali. O hrozbe vpádu krivonohých pekelníkov z východu boli kupecké rodiny v Regensburgu informované včas. Náš nezodpovedný bratranec Joachim, ktorý silácky vyhlasoval, že kto sa bojí nemôže obchodovať, na upozornenia nedal. No a od vtedy sme o ňom nepočuli.

O tom, čo sa v Uhorsku vtedy dialo, sme počúvali zhrození. Aj v našom kostole sa čítal list nešťastného kráľa Bela IV., ktorý poslal všetkým kresťanským panovníkom. Vedeli sme, že skoro celá krajina bola zničená, spomínalo sa, že tatárskym hordám sa ubránilo iba desať hradov. K nim patrila aj nám dobre známa Nitria. Asi po roku, čo zdivočelé plemeno prekliatych barbarov Uhorsko opustilo, sa do Regensburgu dostali správy o tom, ako uhorský kráľ pozýva do svojej krajiny remeselníkov, kupcov i roľníkov a sľubuje im za to rôzne výhody. V tom čase v Lombardii opäť zúrila vojna o titul cisára Svätej ríše rímskej, čím sa komplikovali obchody s bohatými talianskymi mestami. Naša rodina preto vo výzve uhorského kráľa zacítila možnosť vrátiť sa na uhorské trhy. Rozhodnutie, kto pôjde do Nitrie zistiť, čo a ako, padlo na mňa. Som mladší a rodinný kšaft zdedí môj starší brat Mattheus. Pokiaľ by sa mi podarilo v Uhorsku vytvoriť sklad s regensburským tovarom, rozšíril by som rodinný obchod a navyše by som sa konečne osamostatnil. Takéto faktórie zakladajú aj tí prekliati intrigánski kupci z italských miest a pomaly niet v celej Európe trhu, kde by ste na tých nafúkancov nenatrafili.

Vypravil som sa teda do Nitrie. Najprv som sa ako obvykle plavil po Dunaji k Prešporku a potom som pokračoval po ceste. Aj keď od tatárskeho vpádu uplynuli dva roky, jeho dôsledky bolo stále vidno. Mnohé osady úplne zanikli, veľa polí zarastalo a nikto sa o ne nestaral. Zrejme správy o tom, že počas vpádu prišla o život tretina obyvateľov Uhorska, nepreháňali. Ako som sa neskôr dozvedel, tí čo zomreli v boji mali vlastne často šťastie, lebo tisícky Uhrov odniesli Tatári do otroctva a tisícky pomreli od hladu. Ako sme sa blížili k Nitrii, Nitriansky hrad sa vynímal na hradnej skale z diaľky ako obvykle. No z opevnenia Dolného mesta som nevidel nič. Aj tam, kde sa predtým rozkladalo veľké predmestia s množstvom domov a dielní, ostala prázdna zarastajúca plocha. Skaze neušlo ani samotné Dolné mesto. Na mnohých miestach stáli len také do zemi zahĺbené chatrče, aké v Uhorsku vidno v chudobných dedinách. Teda ani predtým v Nitrii nestálo veľa výstavných domov, ako ich máme v Regensburgu. Ale na oboch najdôležitejších cestách na hrad i k trhovému námestiu stávali bežné poschodové hrazdené domy. A teraz prevažovali prázdne zarastené pozemky.

Prijal ma mestský iudex v ešte nedokončenom novom dome. Pamätal si ma z predchádzajúcich obchodných ciest a môjmu príchodu sa úprimne potešil. Ukázal mi jednoduchý plán mesta, kde mi vysvetlil, že voľné plochy rozdelili na zhruba rovnaké parcely. K uliciam smerovala kratšia časť široká asi desať metrov, na dĺžku mali parcely asi tridsať metrov. Vedel som, že sú to štandardné veľkosti mestských pozemkov. Mne sľuboval pozemok priamo na ulici spájajúcej trhové námestie s menším horným námestím na Vŕšku. Vraj táto ulica bude patriť iba významným kupcom. Iudex mi tiež vysvetlil, že Nitria potrebuje najmä hrnčiarov, tesárov ale chýbajú aj sládkovia. V Nitrii nemal kto pripravovať slad pre dobré pivo. Z predchádzajúcich ciest som vedel, že v okolí sa darí aj viniču a šikovní vinohradníci by si tiež vedeli nájsť prácu. Iudex mi stále pripomínal, že panovník sľúbil Dolné mesto povýšiť na slobodné kráľovské mesto spravované podľa privilégií a výsad, ako je tomu u nás v Bavorsku. To ma potešilo, no musel som ešte zistiť, ako to bude s drevom.

Málokto si totiž uvedomuje, že takmer všetko, čo nás obklopuje je z dreva. Hrazdené steny, krov, šindle, podlahové dosky a samozrejme vybavenie domov od postele, stolov, stoličiek, truhlíc, políc ako aj sudov na odkladanie potravín, korýtok, vedier, či misiek, tanierov, pohárov a lyžíc v chudobnejších rodinách. V Uhorsku sa z kvalitných brvien navyše stále stavajú aj opevnenia miest i mnohých hradov. Ale najviac dreva sa minie ako palivo. Či už na vyhrievanie, osvetlenie a varenie v domoch alebo ako palivo do pekárskych pecí, na vypaľovanie hrncov, vápna či v kováčskych vyhniach. Nehovoriac o tom, že obľúbené drevené uhlie, ktoré hreje a vydáva menej dymu ako drevo, na svoju výrobu spotrebuje celé lesy. A nezabúdajme, že drevo na rozdiel od kameňa nie je večné, výrobky z neho treba pravidelne obmieňať. Obavy o dostatok dreva a jeho cenu sú teda namieste.

Od tesárov a šindliarov som vedel, že bežný hrazdený dom potrebuje na svoje postavenie spracované drevo z vyše stovky kvalitných stromov. V Nitrii tak na stavbu nových domov budeme potrebovať stovky a stovky kvalitných stromov. A na vybavenie domov a palivové drevo dostatok mestských lesov. Nitria sa pritom nachádza obklopená poliami, lesov je len pár. A čo viem, blízke hory patria kláštoru a kapitule. Iudex ma ubezpečoval, že ani nie deň cesty pozdĺž rieky smerom na sever je dostatok hustých lesov. A že po neďalekom Váhu sa môže drevo tiež zvážať na pltiach. Od prístavu pri Šintavskom hrádku je to do Nitrie necelý deň cesty na vozoch. A hlavne vraj dovoz dreva do Nitrie je z kráľovského výnosu zbavený ciel a poplatkov. A čo sa týka lesov, vraj všetky lesy na západnom brehu rieky na blízkych pahorkoch budú patriť Dolnému mestu. Po týchto uisteniach som súhlasil, že sa stanem kráľovským lokátorom.

Na druhý deň som sa mal vybrať na hrad za comesom comitátu, ktorý mal potvrdiť moje poverenie. Tak tu volajú správcov území, na ktoré je rozdelené celé kráľovstvo. Stretnutie bolo krátke, comes ma najprv upozornil, že na splnenie úlohy mám pol roka. Potom zopakoval, že ak prinesiem požadovaných desať rodín, získam v meste pozemok a menovanie člena v mestskej rade. Potom som musel na prinesené ostatky miestnych patrónov pod dohľadom členov kapituly prisahať, že do Nitrie prinesiem len počestných kresťanov narodených v riadnych manželstvách, ktorí v prípade remesiel prešli požadovaným učením. Nakoniec som dostal listinu, ktorá mi mala v krajine zabezpečiť ochranu. A tak som sa stal dočasným služobníkom uhorského kráľa.

Od vtedy už prešlo pár mesiacov a blíži sa čas návratu do Nitrie. Teraz sedím v taverne u Čierneho orla v Regensburgu a čakám, ako sa moji potenciálni presťahovalci rozhodli. Dnes sa tu máme všetci stretnúť a dohodnúť podmienky odchodu. Viem, že odísť len tak do cudzieho sveta je pre usadených remeselníkov ťažké. Preto som sa rozhodol oslovovať najmä druho a treťo rodených synov. Po získaní dospelosti je každý povinný starať sa o seba sám a dobre viem, že v meste plnom remeselníkov a kupcov, ktorých zástupcovia v mestskej rade bránia vzniku nových dielní, sa nedá presadiť. Jediná šanca je stať sa pomocníkom staršieho majstra. Alebo si nájsť vdovu po remeselníkovi s dielňou. Preto verím, že prísľub vlastnej živnosti s privilegovaným postavením, aj keď v ďalekom Uhorsku, nezostane nevypočutý. Z dobre známych dôvodov moje úsilie podporovali aj otec s Matthiasom. Počas mojej neprítomnosti presvedčili mestskú radu, že vytvoriť v Nitrii vlastné obchodné zázemie, je v záujme samotného mesta. V argumentácii im pomohla aj skutočnosť, že kupci z Lincu sa už začali aktivovať v novozaloženom uhorskom meste Sobota, miestnymi nazývanom aj Tirnavia podľa blízkeho potoka. A tak som od mestskej rady získal menšiu hotovosť a výhodný dlhodobý úver s kresťanským úrokom. Z neho budem vedieť zaplatiť nielen náklady na cestu, ale aj najnutnejšie potreby pre desať rodín na prvý rok pobytu na novom mieste. Viem, že tak sa to obvykle robí.

A je to tu! Ako prvý do taverny prichádza mladý hrnčiar Eisner. S úsmevom mi hovorí, že sa rozhodli so mnou vydať do Nitrie aj so sestrou, ktorá je vydatá za ďalšieho hrnčiara. Po ňom vstupujú Hans a Peter, obaja vyučení tesári, tiež sa rozhodli pridať k mojej výprave. Obaja sú ženatí a majú aj deti. Postupne tak do taverny prišli aj ďalší remeselníci, s ktorými som hovoril. Nakoniec ich bolo skoro dvadsať. Takže som ako dobrý obchodník vybral tých, čo mali na cestu pripravenú najväčšiu hotovosť. Výnimku som spravil len pri vinohradníkovi Emerichovi, na cestu s ním mala ísť aj Erika, jeho milá a pekná dcéra. Som stále slobodný a nájsť si v Nitrii zodpovedajúcu manželku bude určite ťažké. Otec mi neraz pripomínal, že múdry obchodník si rizikový obchod vždy poistí. Ostatných som ubezpečil, že im hneď po príchode napíšem, či by sa aj oni nemohli prisťahovať. Zajtra sa pre nás začne nový život, no najprv nás čaká niekoľkodňová cesta. Všetko je v rukách Božích a preto sa dnešný večer skončí spoločnými modlitbami v našej krásnej katedrále.



Zdroj: Daniel Balko pre Nitralive.sk