Život v stredovekej Nitre, časť XI.: Ako sa Kataríne zapáčil mestský život

Cyklus príbehov zo života v stredovekej Nitre približuje každodenný život a možné udalosti odohrávajúce sa v druhej polovici 13. storočia. Aj keď sú jednotlivé príbehy umeleckým výmyslom, vychádzajú z dobových reálií i myšlienkového sveta vtedajších ľudí

Volám sa Katarína a som richtárovou dcérou. Môj otec Šimon bol po pričlenení Cabaja pod mesto Nitra vymenovaný mestskou radou za richtára. V Cabaji sme bývali aj predtým, keď ešte dedina patrila pánom Ludanickým. Vtedajšieho richtára si však pán Ludanický zobral so sebou a na uvoľnené miesto bol vymenovaný môj otec. Určite tomu pomohol aj strýko Ulrich, otcov švagor, ktorý bol ženatý s otcovou sestrou, tetou Žofiou. Ulrich bol významným nitrianskym kožušníkom, ale už dávnejšie zomrel.

Dnes sa v Nitre začal výročný trh a otec musí do mesta odniesť nejaké kurence a dovolil mi, aby som išla s ním. Vraj už som dospelá, tak nech viem ako vyzerá mestský život. Zatiaľ som v Nitre bola len raz, to bolo na pohrebe strýka Ulricha. Ale veľa si z Nitry nepamätám, stále pršalo a okrem pohrebu sme boli len u tety Žofie.

Na cestu sme vyrazili ráno. Keď náš paholok Javor ráno nasadne na koňa, okolo obeda už býva naspäť. Ale my ideme vozom, takže to bude trvať určite dlhšie. Viezli sme v klietkach kurence, súdok vína a dva koše jabĺk. Voz sa nám zíde aj na cestu späť, otec mal všeličo nakúpiť pre celú dedinu. Napríklad mama chcela novú šatku a opasok. Ale ja sa teším, že mi otec niečo kúpi. Počula som, že mama hovorila niečo o látke na šaty. A možno aj teta Žofia mi niečo kúpi, mama stále hovorí aká je bohatá, že načo sú jej peniaze, keď nemá ani deti a je vdova.

Spočiatku sme išli veľmi pomaly, cesta išla stále do kopca. Ale keď sme sa dostali na vrchol, zbadali sme v diaľke medzi stromami hrad s mestom. Spravili sme si krátku prestávku, otec potreboval priviazať kolesá remeňmi, aby sa cestou dolu nešmýkali. Potom sme sa pomaly šmýkaním dostali ku križovatke, otec rozviazal remene a napojili sme sa na väčšiu cestu smerujúcu do mesta. Ako mi otec povedal, táto cesta ide z Nitry povedľa rieky až k ďalekému Dunaju. No najmä sa pri dolnom brode pri Nyárhíde napája na veľkú cestu idúcu z Ostrihomu do Čiech. Teraz nám už išla cesta rýchlo a za chvíľu sme videli domy na predmestí a všelijaké stany a vozy. Stretali sme aj skupiny rytierov lebo pod hradbami sa na predmestí vraj bude konať snem župnej šľachty. My sme však zamierili rovno do brány, pred ktorou mestská stráž prezerala vchádzajúcich a kontrolovala čo nesú. Keď sme prišli na rad, otec povedal, že je cabajským richtárom a vezie mestskému iudexovi kurence, víno a jablká. No strážnici sa pozerali najmä na mňa a vtipkovali, že či aj mňa vezie iudexovi. Od hanby som sa celá červenala, ale otec len mávol rukou a vošli sme do mesta. Hneď za bránou začal nevídaný ruch. Najprv na nás začali pokrikovať žobráci, potom malí chlapci, ktorí sa pretláčali pred voz a ponúkali najlepšie a najlacnejšie ubytovanie. Ako sme sa cez ten zmätok pretlačili boli sme na dlhej ulici plnej domov. Otec mi povedal, že ju aj volajú Dlhá ulica a vedie na dolné námestie pri kostole sv. Jakuba. Tam sme ale nešli, po chvíli sa ulica rozdvojovala a pokračovala do mierneho svahu. Odbočili sme na ňu. Otec mi povedal, že túto ulicu volajú Hradná lebo ide cez celé mesto popri hornému námestiu až k opačnej mestskej bráne a potom na hrad. Na tejto ulici bývala aj teta Žofia.

Aj tu boli veľké poschodové domy, väčšina mala dole otvorené okná a dvere. Na oknách mali police so všelijakým tovarom. Všimla som si tiež, že nad niektorými dverami boli visiace pokreslené štíty. Ako sme šli ďalej na ulici bolo stále viac a viac ľudí. Videli sme aj všelijaké malé stánky, či len tak na zemi rozložené rôzne veci na predaj. Toľko ľudí na jednom miesta som ešte nikdy v živote nevidela. A to sa otec usmieval, že to nič nie je, že ozajstný trh je až na Michalskom a Jakubskom námestí. Zrazu sme pred jedným domom s maľovaným štítom zastali. Trhovníci začali hneď na otca pokrikovať, nech tam nezavadzia a odíde preč. Našťastie na ten pokrik vybehla teta Žofia na ulicu. Hneď sa aj otvorila brána a vošli sme ňou aj s vozom dnu. Otec išiel nahlásiť iudexovi, že priniesol požadovaný tovar a mňa teta Žofia vyobjímala a zobrala dnu.

Celé prízemie slúžilo ako obchod a kožušnícka dielňa, teta mala veľkú izbu na poschodí. Tam už boli nachystané koláče a keď sme si sadli, začala sa ma teta vypytovať na mamu, otca a dokonca, že či už mám aj nejakého milého. No ja som už len netrpezlivo čakala, kedy pôjdeme von na trh. Našťastie sa otec za chvíľu vrátil, no aj on sa ešte pustil do koláčov. Keď konečne dojedol, pomohla som tete poodnášať misky. No stále sme ešte nešli, teta povedala, že sa musí prezliecť. Keď prišla, mala na sebe krásnu čerešňovú tuniku vyšívanú modrou a zlatou niťou opásanú tenkým koženým opaskom s ozajstnou zdobenou prackou. Na hlave mala šatku previazanú čelenkou rovnakej farby ako šaty. Aj ja som mala bledomodré šaty s jemnou výšivkou, ale zďaleka nie také pekné. A opasok som mala len pletený. Teta si asi všimla ako som zosmutnela lebo zahrkala mešcom a povedala mi, že nech sa nebojím, že určite sa pre mňa niečo na trhu nájde. Otec začal lamentovať, že vraj som krásna a aj tak sa mnou všetci obzerajú, tak načo míňať.

Konečne sme vyšli von, okrem tety a otca s nami šiel aj jeden vysoký paholok, ktorý mal na chrbte zavesený kôš. Z domu sme sa vybrali opačným smerom ako sme prišli, teda k hornej bráne. Po chvíľke sme sa dostali na námestie. Bolo to, ako by sme vošli rovno do včelieho úľa. Okrem množstva stánkov sa všade predvádzali potulní hudobníci a tanečníci. Najmä speváci sa snažili, aby ich bolo počuť. Ozývali sa aj rôzne hudobné nástroje, počula som píšťale, gajdy a bubienky. Skoro každých pár krokov bol nejaký hlúčik ľudí, čo sledoval nejaké vystúpenie. Spievali sa najmä náboženské spevy, ale počuť bolo aj milostné pesničky s viac ako dvojznačným významom. Najmä okolo nich sa zhromažďovali okoloidúci. Dokonca aj slušne oblečené vydaté ženy sa bez hanby zastavovali pri tých spevákoch a smiali sa spolu s mužmi. Aj teta Žofia sa pri nich zastavila, no otec ma radšej ťahal preč. Zastal až pri staršom mužovi s veľkou prešedivenou bradou. Sedel na pni, spevavo rozprával nejaký príbeh a hral na takom podivnom nástroji na ktorom boli natiahnuté tenké šnúrky, ako vlasy. Mal ho položený na kolene a keď po tých šnúrkach prešiel prstami zaznel božský zvuk. Ako keby sa otvorili nebesá a samotní anjeli spievali. Započúvali sme sa do jeho spevavej reči, hovoril o svätom kráľovi Ladislavovi, ako ťažko ranený uháňal na koni zachrániť zajatú pannu pred divokým kumánom. Keď opisoval, ako napokon slabnúci a stále krvácajúci odvážny kráľ zloradného kumána premohol, všetci sme nadšením tlieskali. Aj som si pri tej božskej hudbe na chvíľku zasnívala, aké by to bolo, keby na mojich kolenách ležal ranený kráľ. Radšej som sa hneď rýchlo prežehnala, veď také opovážlivé myšlienky by isto neostali len tak bez trestu.

Ako sme pokračovali, teta sa zastavovala pri stánkoch s látkami a ja som jej s radosťou pomáhala vyberať. Otec s nami dlho nevydržal a povedal, že ide na dolné námestie pred dom iudexa, kde sa koná pravidelná súťaž silákov. Tak sme s tetou pokračovali v prehliadke stánkov samy. Toľko krásnych vecí od výmyslu sveta som naozaj nevidela. Zdobené kostené hrebene, vyšívané mešce, opasky a čelenky, ale aj ozajstné šperky, prstene, náušnice, záušnice, prívesky, dokonca malé zrkadielka osadené v strieborných rámoch. Ale úplne ma ohúril podivný stan, kde predával nejaký saracén v nezvyklom oblečení voňavé a farebné vody v malých nádobkách zo skla. Keď nás zbadal, hlboko sa nám uklonil a pozval nás do stanu. Vnútri bolo toľko podivných sladkých a silných vôni, že som musela po chvíľke vyjsť zo stanu von, aby som neomdlela. Mamke sme kúpili šatku, ako chcela, aj krásny tenký kožený opasok, podobný tomu aký mala teta. Mne teta kúpila jemnú ľanovú látku ružovej farby na nové šaty a k tomu aj vyšívaný pás. Všetko, čo sme nakúpili sme dali do koša, čo niesol paholok a pobrali sme sa k tete domov.

U tety nás už čakala večera, čerstvé placky s tvarohom a dokonca aj misa pečeného mäsa nakrájaného na kocky v hustej voňavej omáčke. V krčahu nám k jedlu priniesli ohriatu sladkú medovinu. Čakali sme na otca a teta mi rozprávala o mestskom živote. Nikdy som nad tým neuvažovala, ako sú si mesto a dedina odlišné. Či už to bolo tým, čo som dnes všetko na jarmoku zažila alebo tou sladkou medovinou, no predstava života v meste sa mi stávala čoraz lákavejšou. Teta ako by čítala moje myšlienky. Lebo zrazu povedala, že od kedy je vdova, tak jej chýba v dome spriaznená duša. Že by som jej mohla pomáhať s domácimi prácami, že sa o tom porozpráva s otcom. Celá nadšená som čakala na otca, no únava z dlhého dňa i silná medovina spôsobili, že ma začal premáhať spánok. Tak ma teta zobrala do veľkej izby, kde bola široká posteľ. Zaspala som v okamihu, ak som si ľahla.



Zdroj: Daniel Balko pre Nitralive.sk



Komentáre  

+3 # Shadow 2018-05-21 15:04
Tak teta Žofka bývala na Farskej :) Ďakujem za úžasný článok. Možno len na doplnenie taká malá vzorka hudby, ktorú igrici s obľubou hrávali:
https://www.youtube.com/watch?v=NPDCsi1mbhE
Odpovedať | Odpovedať citáciou | Citovať
0 # Derek 2018-07-30 23:02
We stumƄled over һere by a diffеrent web address and thought Ӏ migһt
as well check things out. I like what I sеe so noww i'm following you.

Look foгwɑrd to finding out about your weƄ page yеt again.

Also visit my weblog; foldekniv spender [goo.gl: https://goo.gl/bBxMHJ]
Odpovedať | Odpovedať citáciou | Citovať

Pridať komentár

Bezpečnostný kód
Obnoviť