Volám sa Adam Molitor, teda mlynár a som členom mestskej rady. Som známy svojou šetrnosťou, viem, že niektorí neprajníci mi za chrbtom hanlivo hovoria aj skupáň. Ale nech, mrhať sa nemá, roztopašnosť i záhaľčivosť je hriech. V mestskej rade mám na starosti mestskú pokladňu. A teraz už asi siedmy raz neveriacky pozerám na zoznam, ktorý mám pred sebou. Teda čítať viem len pomaly, ale napísaným číslam rozumiem dobre. A to, čo vidím pred sebou mi pripadá neuveriteľné. Veď posúďte sami, jeden a pol vola, tri teľatá, šesť oviec, dvanásť prasiat, desať šťúk, tri sumce alebo úhori, kôš menších rýb, dva koše rakov, kôš slimákov, sedem kapúnov, šesťdesiat sliepok, deväťdesiat kureniec, vyše tisíc vajec, dvanásť veľkých bochníkov syra a k tomu desať košov jabĺk a čerešní. No a ešte dva sudy masti, tri sudy kapusty, tri koše cibule, sud jedlých koreňov. A to nie je všetko, ešte aj päť funtov soli, dva funty čierneho korenia, funt klinčekov, funt zázvoru a tri súdky medu... No rozumiete tomu? Toto všetko máme dopraviť hore na hrad, aby z toho pripravili pohostenie pre jeho kráľovskú milosť. To sem má prísť aj s celou armádou? Veď prichádza len na tri dni. Keď sme na stretnutí mestských radných preberali ako zabezpečiť jeho kráľovskej milosti pohostenie, hneď som bol proti tomu, aby hostinu pripravili kuchári z hradu. Čo na tom, že v meste nemáme dostatočne veľkú sálu, mohli sme opäť postaviť veľké stany a vyzdobiť ich. Keď sme oslavovali získanie privilégií, urobili sme to tak a všetci boli spokojní. Dobre ja poznám tých hore na hrade, podľa mňa si toto všetko vymysleli a polovicu jedla potom predajú alebo si ju rozdelí župan so svojimi blízkymi.

Nahnevaný som sa teda vybral aj so zoznamom za richtárom. Našiel som ho v taverne U plného džbánu, kde už sedeli ďalší radní. Pred richtárom som videl ďalšie listiny s nejakými zoznamami. Magister Gabriel práve s richtárom preberal, kedy bude treba urobiť poľovačku. Až po chvíli som zistil, že môj zoznam nie je úplný, že okrem neho bude treba ešte na hostinu dodať aj nejaké diviaky, jelene, prepelice, tetrovy a čo je viem čo ešte. To som už nevydržal a začal som nespokojne hovoriť, že aj ja mám zoznam, ktorý je určite vymyslený a treba ísť na hrad protestovať k županovi. Gabriel mi zobral moju listinu, chvíľu ju pozeral a potom mi začal vysvetľovať, že okrem korenín a rýb, väčšina z toho nie je určená pre kráľovskú tabulu, ale pre jeho menej významný sprievod. Chody pre kráľa a barónov budú najmä z diviny. A vraj to vôbec nie je veľa, lebo keď on chodil ešte s comesom Ondrejom na kráľov dvor, tak sa pojedlo oveľa viac. A keďže bol kráľovským pisárom v dvorskej kancelárii, tak videl aj zoznamy z nákupov a tie boli teda dlhšie. Mohlo mi byť jasné, že magister Gabriel bude tieto podvody podporovať. Veď sám niekoľko rokov bol župným pristaldom a určite je s tými na hrade dohodnutý. Nerozumiem, ako mu mohol richtár prikyvovať.

A potom sa ozval konšel Lothar, ten nemec. Začal čítať koľko vína, piva, medoviny a ochutených štiav bude tiež treba dodať na hrad. To som ani nemohol počúvať, po dvadsať vedier svetlého i tmavého piva a desať sudov medoviny každý deň som ešte chápal, ale aby sme na hrad dodávali každý deň dva vozy vína a ešte kúpili desať sudov drahého cyperského, tak to už bolo naozaj na mňa veľa. A aj ten namyslený Lothar ma začal poučovať, že to nie je až tak veľa, že toľko sa v Regensburgu vypije len pri oslavách patrónov kostolov. Nie náhodou mi bol tento nemec nesympatický hneď, ako došiel do Nitry. A richtár bol opäť ticho. Určite boli všetci dohodnutí, to si neuvedomovali, že ak toto všetko zaplatíme, tak mesto určite zrujnujeme? Aj som z toho richtára obvinil. Nech si nemyslí, že všetci sa budeme len tak pozerať ako chce priniesť mešťanov na mizinu! A richtár ma len poučoval, že panovník ide do Nitry na hospitáciu, že sme už dávno mali mať hotové hradby. Ak ho poriadne nepohostíme, môžeme mať väčšie problémy.

A potom sa do mňa dokonca pustil aj Petrus, náš nový veliteľ mestskej hotovosti. Že vraj kedy som videl ozajstnú panskú hostinu, či neviem, že páni jedia iné jedlá a pijú iné nápoje ako prostý ľud. A jedia viac, lebo musia mať veľa sily na boj. Vraj bojovať je jediným opravdivým poslaním rytiera, čo ako obyčajný mlynár nemôžem pochopiť. To mi už stačilo, ja sa urážať nenechám! Buchol som listinu richtárovi pred nos a odišiel som von. Celý naštvaný som sa cestou domov zastavil v taverne U hopsajúceho koníka. Objednal som si víno, nie je síce bohvieakej chuti, ale je oveľa lacnejšie ako pšeničné pivo, čo tam varia. To si dovolím dať iba občas. Ani neviem koľko som toho vína vypil, ale zobudil som sa až ráno doma v posteli. Mlyn už vŕzgal, takže práca našťastie išla ako mala. S hrôzou som zistil, že som večer minul hádam aj päť strieborniakov. Ktovie či ma v tej taverne neokradli! Keby som sa včera nepohádal s veliteľom stráže, hneď by som išiel za ním. Takto to budem musieť vyšetriť sám. Najprv som však skontroloval pomocníkov, či si náhodou neodsýpajú zrno či múku niekde bokom.

Vrátil som sa teda K hopsajúcemu koníkovi, krčmár aj s posedávajúcimi budižničemami ma už od dverí hlasne vítali. Vraj si na mňa úplne zmenili názor a som výborný druh na pitie. A so všetkým, čo som včera rozprával plne súhlasia a boli by radi, keby som im to aj dnes ešte raz celé porozprával, lebo si z včerajška veľa nepamätajú. Ako by boli dohodnutí, krčmár už aj niesol na stôl džbán vína. Keď som ho zbadal, vrátila sa mi nevoľnosť v žalúdku. Začal som šípiť, ako sa včera minuli moje strieborniaky. Krčmárovi som hneď vynadal, že ožobračovať sa nedám a kadejakej holote pitivo kupovať nebudem. Rozčúlený som sa pobral za naším mestským farárom, nech mi poradí, čo mám robiť.

Otca Martina som našiel medzi lešeniami, kde sledoval priebeh výstavby novej časti kostola. Ach jaj, aj táto nešťastná stavba, pôvodne sa hovorilo o rozšírení kostola a napokon sa stavia skoro celý nový kostol! A koľko len bude stáť jeho výzdoba! Ale to aspoň bude slúžiť na chválu Božiu. Keď ma otec Martin zbadal, pobral sa ku mne, že čo ma trápi. V buchote a hluku ma nebolo počuť, tak som otca pozval do mlyna, nech mám tých mojich lenivých parobkov na dohľad. Keď si ma farár vypočul, chvíľku mlčal a potom mi začal vysvetľovať celý poriadok sveta. Že tak ako je na nebesiach Pán Boh so svojim synom Ježišom, zborom archanjelov, serafínov a anjelov aj na zemi je cisár, kráľ, baróni, rytieri, mešťania a poddaní. A nakoľko sú kráľ s barónmi v pozemskej hierarchii sveta najvyššie, je im súdené jesť najmä pokrmy, ktoré sú najbližšie k nebu. Teda vtáky, ovocie a vyššiu divokú zver. Naopak rastliny a zverina, ktoré sú najbližšie k zemi sú vhodné skôr pre poddaných. Preto roľníci najčastejšie jedávajú cibuľu, koreňovú zeleninu, kapustu či ošípané, ktoré sa stále rýpu v zemi. A pokiaľ by sa niekto snažil tento prirodzený poriadok sveta meniť, nič dobré ho nečaká. Napríklad keby roľníci začali jesť jedlo rytierov alebo nedajbože naopak, mohli by si spôsobiť žalúdočné problémy a rôzne choroby. Roľníci majú totiž hrubšie žalúdky a jemné pokrmy a kvalitné nápoje by im nerobili dobre, rytieri a baróni zase nemajú žalúdky vhodné na strávenie roľníckej krmy. A mešťania, ktorí vlastne nie sú ani rytiermi a ani roľníkmi by mali jesť stredné pokrmy. Teda pre mešťanov sú vhodné aj kaše a solené mäso, ale môžeme jesť aj viac čerstvého mäsa a bieleho chleba, ktorý by roľníkom mohol ublížiť, a preto jedávajú chlieb čierny. Inak povedané, to že si kráľovská hostina vyžaduje všelijaké vzácne suroviny, plodiny či mäsá je správne a chvályhodné. Len sa nesmie jesť toľko, aby hrozil hriech obžerstva.

Celý zmätený som nevedel, čo povedať. Myslel som si, že otec Martin moju snahu zabrániť zbytočnému mrhanie posvätí a podporí ma. Veď toľko peňazí, čo bude treba zaplatiť v mestskej pokladnici nemáme. Budeme musieť kvôli tomu vyhlásiť špeciálnu daň. A čo keď sa panovníkovi u nás zapáči a príde každý rok? Alebo dokonca viackrát za rok. Z tých ťaživých myšlienok sa nejako necítim dobre a určite som podľahol ťaživej melanchólii. A keď si predstavím koľko ma bude stáť liečba, je mi ešte horšie.


Príbeh a historické reálie:

Adam Molitor je vymyslená postava, ale zo stredovekej Nitry máme zachovaných viacerých mešťanov s priezviskom či prezývkou Molitor, Molnár či Mlynár.

Počet zvierat a surovín potrebných na kráľovskú hostinu zapísaných v zozname Adama Molitora vychádza zo zachovaného záznamu z účtovej knihy mesta Bratislavy z roku 1410 počas pobytu Žigmunda Luxemburského v meste. Aj keď je tento zachovaný zoznam z neskoršieho obdobia, nepredpokladám žiadne výrazné zmeny v množstve a ani v zložení surovín na prípravu kráľovskej hostiny. Podľa iných zachovaných informácií vieme, že aj v čase pôstu sa na bohatších stoloch večeralo osem až desať rôznych chodov. Takže poriadna hostina mimo pôstneho obdobia sa skladala z desiatok rôznych chodov. Taktiež vieme, že bývalo zvykom rozlišovať medzi chodmi určenými na kráľovský stôl a jedlami pre menej významný pomocný personál.

Pravdivé sú tiež vtedajšie názory, že strava každého človeka má zodpovedať stavu, do ktorého patrí. Tieto názory boli naozaj podopierané aj „lekárskymi“ zdôvodneniami o odlišnosti žalúdkov a ich schopnosti stráviť príslušné jedlo. Napokon stavovská hierarchia sa neprejavovala len odlišným jedlom, ale aj povinne odlišným oblečením a používaním odlišných látok, farieb a ozdôb pre jednotlivé spoločenské stavy.



Zdroj: Daniel Balko pre Nitralive.sk