Rozhodnutím Ladislava IV. v roku 1288 sa Nitra stala biskupským mestom. Klesla tak do polohy zemepanského mesta. Vo vnútornom živote mesta sa veľa nezmenilo. Mešťania ostávali osobne slobodní, naďalej mali právo na osobné vlastníctvo i dedičstvo. Rovnako im ostalo právo voliť si dvanásťčlennú radu s richtárom, ktorá riadila chod mesta a riešila bežné právne spory. Odvolacím orgánom však už nebol panovník ale biskup. V spolupráci s biskupstvom sa museli riešiť aj vážnejšie trestné činy. Do vnútorného života mesta inak biskup nezasahoval. To, čo sa však zmenilo, bola váha mesta smerom k vonkajším vzťahom. Mešťania klesli z pozície slobodného obyvateľa na úrovni šľachty do podoby privilegovaného poddaného. Mešťania z Nitry pri konfliktoch s okolitými zemepánmi už nemohli samostatne svedčiť, nemohli sa odvolávať na panovnícky dvor, ale len na biskupa. A biskup bol len jeden z mnohých vyšších šľachticov kráľovstva. A v prípade sporov biskupa s panovníkom či inými veľmožmi sa obyvatelia Nitry a ich majetok stávali vhodnými nástrojmi pomsty. Naplno sa to prejavilo pri konflikte nitrianskeho biskupa Jána III. s Matúšom Čákom Trenčianskym.

Situácia sa vyhrotila v roku 1311, keď po mnohých zločinoch a porušeniach práv bola na Matúša Čáka Trenčianskeho uvalená kliatba. Udialo sa to v rámci snáh panovníka Karola Róberta obmedziť moc magnátov, ktorí sa za vlády posledných Arpádovcov stali pánmi celej krajiny. V tomto úsilí panovníka podporovali mestá i cirkev, a teda aj nitriansky biskup Ján III. Reakciou trenčianskeho oligarchu bol v roku 1312 útok na Nitru. Mešťania síce mesto hrdinsky bránili, no profesionálnej žoldnierskej armáde podľahli. Čákov poverenec Pavol z Čakajoviec dal hradby zbúrať a zo získaného kameňa postavil pri bývalej Dolnej bráne kamennú vežu, z ktorej vládol tvrdou rukou. Nasledujúcich deväť rokov, až do smrti Matúša Čáka Trenčianskeho v roku 1321, bolo mesto pod absolútnou svojvôľou vojenských správcov. Nedodržiavali sa žiadne predchádzajúce práva, počas tohto obdobia boli viacerí mešťania bití, zachované záznamy hovoria aj o zabitých. V roku 1311 a 1317 bola Nitra dva krát vypálená.

Týchto dlhých deväť rokov poroby bolo zrejme hlavným dôvodom konca „veľkej a bohatej“ Nitry. Obaja panovníci nového Anjuovského rodu, Karol Róbert aj Ľudovít Veľký, síce potvrdili mestské privilégiá, no zemepanské postavenie mesta už nedávalo veľa možností na obnovu Nitry ako obchodného a trhového centra horného Uhorska. Z Nitry odišli aj poslední nemeckí remeselníci. Významnejším sa nestal len trh v Trnave, ale aj v Hlohovci. V meste ostali len bežné remeslá a obyvateľstvo sa venovalo najmä poľnohospodárskym aktivitám. Náročnejšie požiadavky biskupského dvora začal plniť skôr dovoz ako miestna výroba.

Zastavil sa aj rast mesta a klesol v ňom počet domov. Práve dostatok priestoru na novú výstavbu v rámci existujúcej parcelácii zrejme spôsobili, že Nitru obišla urbanistická zmena, ktorú zažili väčšie mestá v 14. storočí. Vo väčších mestách sa vtedy zmenil ich vzhľad, vytváralo sa centrálne námestie a ulice získali pravidelnejšie smerovanie. Nitra ostala pri pôvodnom urbanizme, kde výstavba domov lemovala dve pôvodné obchodné cesty. Jedna šla na hrad (dnešná Farská ulica) a druhá sa z nej v meste odklonila k miestu konania trhov (dnešná pešia zóna a Svätoplukovo námestie). Tým, že sa Nitra ani nasledujúce storočia nerozrastala, ostala obklopená riekou. Výstavba za riekou sa realizovala až v sedemdesiatych rokoch dvadsiateho storočia, keď sa postavila Chrenová.

Vývoj mesta zastal na dlhú dobu, no osobná sloboda mešťanom ostala a obyvatelia Dolného mesta si ju tvrdo strážili. Až do novoveku nevieme o nejakých sporoch mesta s biskupom, ale situácia sa zmenila za biskupa Štefana Podmanického na začiatku 16. storočia. Po porážke pri Moháči začal zasahovať do tradičných mestských práv a mešťanom vnucoval poddanskú pozíciu. Oberal mesto o príjmy z trhov, zakazoval využívanie práva výčapu (predaj mestského vína), nútil obyvateľov do poddanských prác na biskupských pozemkoch, zasahoval do civilných súdnych konaní a privlastňoval si majetok mešťanov po ich úmrtí bez dedičov, ktorý inak ostával majetkom mesta. Počas tureckých vojen a stavovských povstaní tak naši predkovia nebojovali len s cudzím nepriateľom, ale zažívali aj intenzívnu vojnu za vlastné práva. Niekedy len právne, niekedy aj otvorenými činmi. Ak bolo treba neváhali na protest aj mesto po vzore plebejcov v starom Ríme opustiť a tak si vynútiť dodržiavanie odvekých práv. Na chvíľu dokonca zažili aj návrat postavenia slobodného mesta, keď cisár Ferdinand I v roku 1557 označil Nitru za svoje kráľovské mesto. Ale to je už iný príbeh, naše rozprávanie o živote v Nitre v rokoch 1248 až 1288 sa končí.

Na záver ponúkam pre tých, ktorých spomínané udalosti v stredovekej Nitre zaujali viac, prehľad základnej literatúry. Presnejšie informácie o mestských stavoch, stredovekom obchode či vojenstve si vyžadujú už špecializované publikácie.



Zdroj: Daniel Balko pre Nitralive.sk

Pramene:

Dejiny Nitry, G. Fusek, M. R. Zemene a kol., Nitra 1998
Dejiny Slovenska I., S, Cambel a kol., Bratislava 1986
Kniha kráľov, V. Segeš a kol., Mladá letá, Bratislava 2003
Lexikón stredovekých miest na Slovensku, M.Štafánik, J.Lukačka, Bratislava 2010
Vývoj stredovekých miest na Slovensku I., V, Rábik, P. Labanc, M. Tibenský, Trnava 2013
Vývoj stredovekých miest na Slovensku II., V, Rábik, P. Labanc, M. Tibenský, Trnava 2013
Dejiny súkromného práva ma Slovensku, Š Luby, Bratislava 2002
Vojenské dejiny od praveku do roku 1648 – Stredná Európa, J. Synek, P. Klučina, V. Segeš a kol., Český Tešín 2013