Vitajte, Hosť
Užívateľské meno: Heslo: Pamätať si ma
  • Strana:
  • 1

TÉMA: Historia Stareho Mesta

Historia Stareho Mesta pred 11 rokmi 2 mesiacmi #5961

  • Anonymous
  • Anonymous-ov Avatar
Stare Mesto
V roku 1992 bolo Dolné mesto /pešia zóna, centrum mesta okolo Štefánikovej ulice a oblasť pod Kalváriou/ vyhlásené za Pamiatkovú zónu.

Unikátna stredoveká cesta v Nitre
Stredovekú dláždenú cestu z konca 14. - začiatku 15. storočia našli archeológovia pri záchrannom výskume v areáli bývalých mlynov v centre Nitry. Zachovala sa v dĺžke 20 metrov, jej šírka je takmer štyri metre.
Cesta je zhodou okolností umiestnená priamo v hlavnom vstupe do obchodno-zábavného centra Mlyny. Pod ňou sa našla aj sklárska dielňa z 12. - 13. storočia a starší kruhový sídliskový objekt pochádzajúci možno až z obdobia Veľkej Moravy. V ňom archeológovia objavili žarnov, ktorý je dôkazom toho, že obilie sa na tomto mieste mlelo dávno pred postavením mlynov.

Dejiny pivovarníctva v Nitre

Na území dnešnej Nitry neboli v minulosti jednotné majetkovo-právne vzťahy. Tieto sa odrážali aj vo výčapnom práve, z ktorého bol nemalý príjem.
Obyvatelia Dolného mesta podľa výsad udelených Belom IV. nemali robotné povinnosti, mohli slobodne predávať svoj hnuteľný i nehnuteľný majetok, zachovalo sa ich dedičské právo aj v bočnej línii, mali právo výčapu a ich trvalou povinnosťou bolo vysielať ozbrojených mužov do kráľovského vojska. Pre našu problematiku je zaujímavé právo výčapu, aj keď v tomto období sa vzťahovalo najmä na víno.
Keď Ladislav IV. daroval roku 1288 mesto s hradom biskupovi Paschasiovi, nitrianski biskupi sa stali dedičnými zemepánmi Nitry.
Za biskupa Pavla Bornemiszu /1557-1579/ šenkovanie nápojov vyhlásili za spoločné s tým, že ani jedna strana /biskup, Dolné mesto/ nesmie otvoriť viac ako tri krčmy v celom Hornom a Dolnom meste rátajúc do toho aj Kapitulskú a Durčiansku ulicu. Pritom kanonici ak chceli, mohli predávať víno vo svojom dome.
Blažej Jaklin, nitriansky biskup v rokoch 1691-1695, podpísal vo Viedni 10. novembra 1692 dohodu, ktorá sa vzťahuje na pivovar. Aby zväčšil dôchodky, dal po uvážení pivovarníkovi Petrovi Švábovi alebo umenia pivovarníckeho skúsenému majstrovi k dispozícii biskupský pivovar, ktorý postavil pod hradom od základov vlastným nákladom na pokojné užívanie. Od biskupstva dostane staré drevo, ktoré si môže pozvážať.
Biskupstvu bude on a jeho potomkovia ročne dávať na sv. Martina 30 rýnskych zlatých, ďalej časť pšenice, od každej várky 1/2 merice a koľkokrát bude variť, vždy jeden sud piva v hodnote 30 denárov alebo 10 grošov - teda menší sud, než sa užíva (Štátny oblastný archív (ďalej SOBA) Nitra, fond Hospodársky archív Nitrianskeho biskupstva).
Je to podľa nášho výskumu najstaršia zmienka o prenájme pivovaru.
Podľa urbára z roku 1694 malo panstvo v Hornom meste pálenicu, pivovar a mlyn, ktoré dávalo do prenájmu. V roku 1736 bola v Hornom meste panská krčma, v ktorej panstvo predávalo celý rok nápoje všetkého druhu. Roku 1806 tu už panstvo nemalo žiadne súkromné domy, iba právo šenkovania a výseku mäsa.

V Podhradí /Podzámska a Mostná ulica/ podľa zápisu z roku 1694 boli povinní pracovať v panskej záhrade, kde bola panská krčma.
Na konci druhej Podzámskej uličky zvanej Burgundia boli mlyn a valcha, vedľa mlyna panský pivovar a pálenica, všetko v prenájme. Podľa daňového súpisu z roku 1752 mal pivovar a pálenicu v Podzámskej ulici v prenájme židovský prenájomca.
Dolné mesto si bránilo svoje privilégiá. Roku 1575 protestoval richtár mesta Ondrej Sorád u Ostrihomskej kapituly proti snahám biskupa Bornemiszu oklieštiť práva mesta, najmä právo šenkovať víno. Ale urbár z roku 1626 už zase uvádza, že panstvo má právo šenkovať a čapovať pivo v meste od Juraja do Michala.
Podľa urbára z roku 1694 panstvo šenkovalo v štyroch krčmách mesta od Juraja do Michala. V urbári z roku 1736 okrem štyroch krčiem sa spomína aj panský hostinec na Dolnej ulici blízko námestia, v ktorom panstvo šenkuje nápoje po celý rok.
Podľa daňového súpisu z roku 1752 bolo v Dolnom meste 296 rodín mešťanov, 64 rodín želiarov a 8 rodín sluhov. Mešťania mali 13 kotlíkov na pálenie pálenky.
Spory o šenkovanie pokračovali. Z roku 1762 je zmienka, že keď panstvo šenkuje v štyroch mestských krčmách, dávajú hradní hajdúchovia pozor, aby sa do mesta neprinášali nápoje z Pároviec, ktoré boli v tom čase samostatnou zemianskou obcou. Sami mešťania pod rôznymi zámienkami prenášajú nápoje a keď ich potom hajdúchovia obťažujú, vznikajú z toho často hádky a bitky.
„Medzitým po viacerých neúspešných pokusoch Dolného mesta vymaniť sa spod zemepanskej právomoci, začal 3. marca 1755 biskup Imrich Eszterházy u Kráľovského súdu spor proti mestu, lebo vraj mešťania porušovali zemepanské práva a neplnili si povinnosti. Biskup chcel sporom dosiahnuť definitívne zrušenie vraj domnelých privilégií Dolného mesta. Spor sa skončil 17. marca 1763 rozsudkom kráľovskej kurie, ktorý definitívne potvrdil zemepanskú právomoc panstva nad Dolným mestom Nitrou a vymedzil podrobne vzájomné práva a povinnosti mesta. Mešťania mohli slobodne predávať a kupovať nehnuteľnosti, mohli sa slobodne sťahovať, voliť si richtára spomedzi kandidátov panstva, sami rozhodovať v civilných sporoch, pričom sa mohli odvolať k zemepanskému súdu /kriminálne záležitosti súdil len zemepanský súd/, mohli inkasovať polovicu z príjmov týždenných trhov a výročných jarmokov mestu patrila polovica úžitku z krčiem, ale pivo museli odoberať z panského pivovaru. Rozsudok síce potvrdil slobody Dolného mesta, ktoré užívali podľa Telegdiho dohody, ale museli uznávať biskupa ako zemepána, platiť hôrne /pritom aj deviatok kapitule/, udržovať mýtny most cez Nitru, dávať biskupovi dary na výročité sviatky, platiť cenz 100 florénov ročne a predkladať na revíziu účty mesta. Mesto sa s rozsudkom neuspokojilo a 16. decembra 1790 podalo panovníkovi prosbu o reštitúciu starých privilégií a povýšenie mesta medzi slobodné a kráľovské mestá" (Fojtík, J.: Nitra v období feudalizmu (1526-1848). In: Nitra. Bratislava 1977, s. 51). Mesto však s touto sťažnosťou nepochodilo. Zo zmluvy o prenájme pivovaru sa dozvedáme, že v meste bolo koncom 18. storočia deväť krčiem: 4 obecné šenky v Dolnom meste, veľký panský hostinec na Dlhej ulici, krčma pri panskej záhrade, pri Malom pekle, v Hornom meste a v Podzámskej ulici. Pivo sa rozvážalo po mestských krčmách panskými povozmi a predávalo sa všade za rovnakú cenu, iba v Malom pekle sa podľa obyčaja čapovalo o babku lacnejšie. Teda náznak liberalizácie cien.
Mesto samo nemalo ani hostinec, zato bolo ich tu niekoľko vhodných na ubytovanie: na námestí panský „K jeleňovi", pri župnom dome kapitulský „Ku korune" a ďalší panský bol v Hornom meste.
Podľa súpisu Nitrianskeho panstva z roku 1806 obyvateľstvo Horného mesta tvorili z časti zemania, z časti nezemania. Zemania nemali žiadne povinnosti, nezemania platili iba župné dane, ale panstvu neplatili. Panstvo tu už nemalo súkromné domy, iba právo šenkovania a výseku mäsa.
V Dolnom meste malo panstvo poschodový hostinec „K jeleňovi", krčmu v ulici oproti mostom, jatku na námestí. Za prenájom a iné poplatky z Dolného mesta /mýto, výročné jarmoky, jatka, hostinec, výčap v štyroch hostincoch, predaj soli/ a za povinnosti podľa Telegdiho zmluvy malo panstvo priemerný ročný príjem 3679 florénov.
Biskupský pivovar a pálenicu dávali do trojročného prenájmu. Na základe príkazu komory prenájom oznamovali aj v tlači. Napríklad 23. apríla 1827 vydražovali prenájom na dobu od 1. júla 1827 do júna 1830 (Kundmachung. Städtische Pressburger Zeitung, 64, 27. 3. 1827, č. 24, s. 301).

Po revolučných rokoch 1848-1849 sa uvoľnili možnosti pre hospodársky rozvoj. Roku 1865 založil Eliáš Samek pálenicu. Likéry dokonca vyrábali až traja podnikatelia: bratia Dávidovči, L. Stein, J. Wollner. Dokonca Filip Lonský založil strojáreň na výrobu zariadení pre pivovary a pálenice. Ako doplnkovú aktivitu mali parný kúpeľ.
Roku 1881 otvoril Fr. Lakner hotel Hungária, roku 1886 prestaval kapitulský hostinec Koruna na hotel a roku 1887 zriadil na mieste bývalého hostinca Hus ešte jeden hotel nazvaný jeho menom. Roku 1886 prenájomca J. Toifl po požiari renovoval bývalý biskupský hostinec Zlatý jeleň na moderný hotel.

Párovce /teraz súčasť Nitry/ boli zemianskou obcou, ktorá tvorila kupecké a remeselnícke predmestie Nitry. Zemepánmi bolo niekoľko zemianskych rodov. Preto mali väčšiu hospodársku voľnosť. Našli sme zmienku o zaniknutom pivovare. Podľa zmluvy z 11. decembra 1829 dal Alexius Alfoldi a jeho žena Magdaléna Blaškovičová do prenájmu Nitrianskej župe pre župnú nemocnicu do prenájmu na 32 rokov za 14 000 zmenených forintov pozemok s budovami, kde bol známy hostinec „K slnku".
V roku 1833 stavebne sa upravovala nemocnica. Práce robil kamenársky majster Császka a staviteľ Grim. Za hlavnou stavbou vo dvore je prízemná budova, v ktorej mal starý Blaškovič pôvodne budovu pivovaru (Biringer F.: A Nyitrai vármegyei közkórház emlékkönyve. Nitra 1894, s. 24).
Z okolia Nitry uvedieme ako zaujímavosť, že poddaní ostrihomského arcibiskupstva, napr. z Ladíc, Veľkého Cetína, vozili ročne 40 vozov dreva a ovsa do Nových Zámkov, kde museli pracovať v pivovare.
V Močenku bola v roku 1624 chmeľnica a v Kyneku roku 1752 dve rodiny nájomcov panskej pálenice a sladovne.

AKCIOVÝ PIVOVAR V NITRE


Konkrétnejšie o založení nitrianskeho pivovaru sa začalo jednať v polovici roku 1892. Snahou bolo spojením domáceho a nemeckého kapitálu začať vyrábať lacné, konkurencie schopné pivo pre severozápadné územie bývalého Uhorska a na vývoz (Egy új nagy vállatattal. Nyitramgyei közlöny, 12, 19. 6. 1892).
Podnikatelia, ktorí zakladali pivovar, poslali do Viedne roku 1892 vzorky vody na rozbor. Profesor Telbisz im oznámil, že na varenie piva sa hodí zoborská pramenistá voda.
Zmienku o zakladaní pivovaru v Nitre zaznamenali aj Slovenské noviny.
Je iste zaujímavé, že v období prípravy výstavby nového pivovaru sa uvažovalo aj so zriadením výrobne meracích zariadení a tabakovej továrne, o zriadenie ktorej sa usiloval aj hlavný župan.
Paralelne s iniciatívou v Nitre korešponduje aj snaha Hospodárskeho spolku pre údolie Nitry založiť pivovar. Tento spolok bol vari zo všetkých hospodárskych spolkov na Slovensku najiniciatívnejší. Zatienil aj vládou podporovaný Hospodársky spolok Nitrianskej stolice.
Podpredseda Hospodárskeho spolku pre údolie Nitry Gregor Friesenhof v maďarsko-nemeckých dejinách spolku spomína návrh člena spolku A. Pulmanna z roku 1893 založiť akciový pivovar. Bolo to v záujme najmä pestovateľov sladovníckeho jačmeňa, aby v tejto produkčnej oblasti založili pivovar. Návrh realizovali v Nitre.
Po dvojročných úvahách a snahách založili 4. novembra 1894 vo Viedni Nitriansku pivovarnícku a sladovnícku akciovú spoločnosť. Uvažovali vydať 3500 účastín po 100 zlatých. Počítali, že pivovar by začal pracovať na jeseň 1895 s ročnou kapacitou 20 000 hl piva a 10 000 q sladu.
Na čele týchto snáh bol nitriansky hlavný župan Viliam Thuróczy, kráľovský verejný notár Koloman Pongrácz a majiteľ pivovaru v Starom Plzenci Karol Wolf.

Pre pivovar boli veľmi dôležité aj dopravné možnosti. Práve v tom období spojazdnili železničnú trať Šurany-Zlaté Moravce.
Akcionári pivovaru mali splatiť poslednú splátku získaných akcií do konca novembra 1895. Doklad o akciách im vydávala Nitrianska priemyselná banka.
Podľa Karola Thuróczyho mal mať pivovar akciový kapitál 300 000 zl. Vyrobiť mal 8 000 q sladu a 20 000 hl piva.
Stavebné práce na pivovare, ktoré robil staviteľ Karol Mayer pokročili a pôvodne už v októbri 1895 mali začať s prevádzkou. V januári 1896 začali sladovať jačmeň a s prvou várkou piva v druhej polovici januára 1896.
Dňa 26. februára 1896 sa v pivovare zišli akcionári pod predsedníctvom hlavného župana Viliama Thuróczyho. S uspokojením si prezreli celý pivovar a zvolili päťčlenný dozorný výbor.
Pod vedením Ing. Planera, dr. Jalovitza z Viedne a Ernesta Wolfa, riaditeľa pivovaru v Plzni, začala 11. marca 1896 kolaudácia pivovaru. Dozorná rada na zasadnutí 20. apríla 1896 ochutnala prvé pivo uvarené v nitrianskom pivovare. Všetci si mysleli, že pri tejto príležitosti im objednali plzenské pivo. Uverili až potom, keď priamo v pivniciach ochutnali pivo. Podľa odborníkov bolo jedno z najlepších v celej monarchii.
Pivovar slávnostne otvorili 31. mája 1896. Návštevníci sa mohli presvedčiť o mimoriadnej kvalite salónneho i obyčajného piva. Bolo dostatočne chmeľové a nemalo žiadnu pachuť. Hneď na druhý deň vypili pozvaní v hale pivovaru 15 hl piva. Z toho usudzovali, že kapacitu 20 000 hl piva bude treba zvýšiť.
Lekárnik Eduard Metzger zakúpil hneď prvý deň 16 sudov piva, ktoré čapoval pri slávnostnom otvorení ním zriadeného parku okolo zoborskej kaplnky. Už prvé objednávky krčmárov naznačovali, že ho budú piť nielen v Nitrianskej, ale aj Tekovskej a Trenčianskej župe.
Za prvých osem mesiacov predali 12 482 hl piva, z toho 7 512 hl ležiakového.
Tretie valné zhromaždenie bolo 14. novembra 1897 za predsedníctva Viliama Thuróczyho. Akcionári konštatovali, že investovali do dobrého a životaschopného podniku. Ale už v obchodnej bilancii za rok 1897/98 konštatovali problémy s rozširovaním odberných miest.

Tajomník Obchodnej a priemyselnej komory v Bratislave Deutsch po prehliadke pivovaru v novembri 1899 dával tomuto novému podniku veľkú perspektívu.
Pivovar so sladovňou vyrábal slad, salónne, ležiakové pivo a sušené mláto.
Na štvorjutrovom pozemku mal 12 budov. Budovy a pozemky mali hodnotu 128 000 forintov, strojové zariadenie 53 743 forintov, budovy sladovne 101 925 forintov a jej zariadenie 25 224 forintov.
Používali parný stroj s výkonom 16 HP. Výrobná kapacita bola 40 000 hl piva a 750 000 kg sladu. V pivovare a sladovni pracovalo okolo 40 robotníkov.
V roku 1897 predali 12 482 hl piva a 2 700 metrických centov sladu. Čistý obchodný zisk v tomto roku bol 49 106 forintov. Pivo predávali v Nitrianskej, Trenčianskej, Bratislavskej, Tekovskej a Oravskej župe.
V rokoch 1907-1909 zamestnával pivovar 35 pracovníkov. Zaujímavý je podiel výroby piva podľa stupňovitosti:
Pivovarnícka kampaň 10° 12° Spolu
1903/04 5 775 8 325 14 100
1905/06 4 200 6 750 10 950
1906/07 6 255 7 650 13 875
1907/08 7 650 9 225 16 875
1911/12 4 500 8 850 13 350
1912/13 4 275 9 225 13 500
1913/14 5 225 7 875 13 500
Aby nevznikli v budúcnosti rôzne interpretácie o začiatkoch nitrianskeho pivovaru treba zdôrazniť, že dve zmienky o pivovare v jubilejnej milenárnej maďarskej monografii sa dotýkajú toho istého pivovaru so sladovňou. Vari rôzne osoby /Koloman Pongrácz a Viliam Thuróczy/ a nie úplne jasná štylizácia viedli Ľ. Sulganovú k takému prekladu a interpretácii maďarského textu, akoby išlo o dva rôzne pivovary. Ide však o jeden pivovar so sladovňou.

Ďurkova ulica
Dnešná Ďurkova ulica (predtým ul. Červenej armády) v časti Staré mesto existovala už vo včasnom stredoveku; až do roku 1873 to bola samostatná uličná obec a volala sa Durková (vicus Ďurková, vieus Gyorky Flatea). Už v diplome kráľa Štefana I. z roku 1006 priznávajú sa desiatky z vína a zbožia kňazom nitrianskej kapituly v obci Gurková. V roku 1248 patrila zasa nitrianskej kapitule a neskoršie potom sa stala biskupskou poddanskou ulicou s vlastným richtárom, s osobitnou pečaťou a mala štyroch prísažných a notára. Toto meno dostala aj pri ustálení slovenských názvov r. 1918 a zostalo jej až do roku 1947, keď dostala pomenovanie Churchilova ulica a v r. 1949 ulica Červenej armády.

Najstaršia zachovaná pečať Ďurkovej je z roku 1784 s vyobrazením sv. Juraja na koni a s kolopisom PLATEAE GYORKY 1784. V Jozefínskej mape z času po r. 1780 volá sa kataster Ďurkovej Comunitas Győrky alebo Győrky vicus platea. Podľa biskupského urbára bolo tu v roku 1736 pätnásť obývaných a tri opustené sedliacke usadlosti, jeden želiar a 10 podželiarov. Po spustošení stredovekého františkánskeho kláštora a kostola v r. 1552 na Vŕšku patrila od r. 1591 do Ďurkovej aj Mníšska ulica (neskoršie ju volali Ondrejova ulica), ktorú asanovali po r. 1964.

Pri urbárskej regulácii v r. 1768 - 1773 na príkaz Márie Terézie tu usadili prvých 7 cigánskych rodín a biskupstvo pre ne postavilo na Ďurkovej 7 domov. Občania v čase regulácie platili biskupstvu 80 zlatých árendy, povinne nosili listy, čistili potoky, opravovali mosty, spúšťali a vyťahovali vína z pivnice.

Ďurková mala svoj veľký chotár. Patrila sem Šindolka, polovica Lupky a Nová hora na západnom brehu Zobora. Pri konci 18. storočia odčlenili z Ďurkovej pre vikára Vikársku (predtým Kukorelliho) ulicu. Treba ešte pripomenúť, že uličná trasa Ďurkovej sa začínala od Vikárskej ulice, pretože čiastka od križovatky na Farskej (predtým Saratovskej) ulici po Vikársku (Kukorelliho] patrila do bývalej Kapitulskej ulice.

Po zrušení poddanstva v marci 1848 tak Ďurková ako aj Kapitulská ulica spolu s Podzámskou ulicou a Horným a Dolným mestom vytvorili slobodné municipálne mesto Nitru. Tento revolučný akt vrchnosť neschválila a preto sa ulice znova rozdelili po starom. Zlúčenie prišlo až od 1.1. 1873, keď nitrianska župa schválila v októbri 1872 dohodu o zlúčení všetkých piatich samostatných obcí, ktoré tak vytvorili slobodné mesto so zriadeným magistrátom. Ďurková tým síce zanikla, ale pri úradnom ustálení uličných mien v rokoch 1877 a 1887 dostala meno Gyúrky utca - Ďurčianska ulica. Toto meno dostala aj pri ustálení slovenských názvov r. 1918 a zostalo jej až do roku 1947, keď dostala pomenovanie Churchilova ulica a v r. 1949 ulica Červenej armády. Stalo sa tak podľa uznesenia MsNV v Nitre na znak vďaky Sovietskej armáde, ktorá oslobodila naše mesto na jar 1945. V roku 1990 bola ulica premenovaná na Ďurkovu ulicu.

Význam a históriu Ďurkovej ulice nám pripomínajú kultúrne udalosti a objekty, ktoré sú na nej a spájajú sa s jej existenciou. Na pravom boku, na rohu Farskej ulice, je stavba poschodového bývalého kapitulského furmanského hostinca Koruna (neskôr, za komunistov v ňom sídlil Tekos). V ňom bývali v máji 1848 hurbanovskí vyslanci Národnej rady Daniel Bôrik a Ľudovít Šulek, ktorí chceli odovzdať župnej vrchnosti Nitrianske žiadosti (za reč na Sihoti boli zavretí v župnej väznici). Na ľavom boku bola založená prvá meštianska škola (neskôr v nej boli dielne Tekosu) v Nitre v r. 1882 — pred 100 rokmi — Ľudovítom Hirnom, pri ktorej v r. 1883 otvoril aj kupeckú školu; tieto školy neskoršie viedol Jakub Szántó.

Ďalej na rohu ul. J. Vuruma (predtým Nešporova, Ápalda utcza) a Ďurkovej ulice stála biskupská krčma Malé peklo, v novších časoch známa ako Mexiko. Na rohu Andrejovej ulice a Ďurkovej ulice bola stará františkánska krčma Veľké peklo. Boli to krčmičky nitrianskej a párovskej chudoby. Ich kultúrny význam dokumentuje to, že vo Veľkom pekle cez celú zimu v rokoch 1882—1883 na javisku hrali potulní herci slovenské divadlo, program mali plagátovaný na rohoch ulíc, a to navzdory maďarizujúcemu spolku FEMKE. Na mieste krčmy Veľké peklo stáli od roku 1230 objekty stredovekého františkánskeho kláštora a kostola sv. Michala, ktoré boli zničené Turkami, pretože v r. 1552 sa spomínajú ako spustnuté zrúcaniny.

Obec Ďurková od západu bola oddelená od Párovských lúk a Biskupskej lúky kanálom Nitričky. Pri veľkých vodách sa vody Nitričky vylievali nielen na lúky, ale zaliali aj nižšie postavené domy na Ďurkovej, Párovciach a na Kapitulskej ulici. Po dnešnej Ďurkovej ulici išla stará obchodná hradská a po r. 1769 aj významná poštová cesta, tu bola aj poštová stanica. V roku 1924 vydláždili ulicu žulovými kameňmi.


Ulica Fraňa Mojtu
Rieka Nitra obtekala mesto Nitru a hrad aj v dávnych časoch od západu, severu a východu a tak vytvárala ochranný vodný val. Pretože mesto bolo takto opásané vodami Nitry - akoby mu pás zviazal driek - volali rieku (a starí Nitrania volajú ešte aj dnes) Drík. Tak isto aj záhrady a pozemky mešťanov z Rivej a Dlhej ulice volali „Pri Dríku". V maďarských zápisoch ho volali Derék, neskoršie aj Csinez, Csinezi út (po maďarsky csin = driek).

Staršie pomenovania časti mesta a ulice Cíneš, Cínešská ulica sú rovnocenné s domácimi nitrianskymi menami intravilánnych častí na pravom brehu rieky Nitry ako sú: Drík, Pri Dríku, Na Dríku, atď. Toto pomenovanie lokalizujeme do priestoru starého kúpeľa na Sládkovičovej ulici až po budovy Univerzity Konštantína filozofa (predtým polikliniky) a Krajského úradu (predtým ONV). Tu na Cíneši pri Dríku vyrástlo vilkové sídlisko od začiatku nášho storočia. Jedna z ulíc má dnes meno Ulica Fraňa Mojtu (predtým Jašíkova ulica). Už aj pri prvom úradnom ustálení uličných mien v Nitre v roku 1887 volali cestu za humnami Dlhej ulice Cínešská cesta — Csineti út — a toto meno jej zostalo aj pri ustálení slovenských uličných mien v roku 1918. Dali jej jednoduché meno - Číneš, ktoré zostalo aj po rozšírení Číneša po zregulovaní rieky a prenesení jej koryta ďalej od mesta na východ. Po oslobodení v roku 1945 dostala meno Molotovova ulica a od r. 1960 stala sa ulicou Rudolfa Jašíka a v roku 1979 Jašíkova ulica. Po páde komunistického režimu ulicu premenovali na ulicu Františka Mojtu.

Z pamätihodností ulice Fraňa Mojtu pripomíname, že okrem pár malých domcov v minulosti bol tu na brehu rieky postavený palánok na obranu Dolného mesta, ktorý sa začínal pri Tureckej bráne a jeho koniec bol až pri Dlhých mostoch. Ako prvá stredoveká stavba spomína sa tu starý františkánsky mlyn, ktorý od 16. storočia patril kapitule a poslednú jeho sýpku zrúcali v júli 1941. Bol na rieke Nitre v miestach dnešného obytného domu zamestnancov Biovety. Od roku 1882 chodili sa Nitrania kúpať po Kúpeľnej ulici (Radlinského) do parného kúpeľa a od roku 1885 o kúsok ďalej bol zasa „letný kúpeľ" na Dríku, kde mal školu plávania profesor telocviku na gymnáziu Július Gisser, organizátor Plaveckého spolku v Nitre a majiteľ tohoto kúpeľa a „Štrand-bufetu".
V roku 1911 tu postavili kalvínsky kostol a na jeho veži po dlhé roky hniezdili bociany, až im hniezdo v roku 1947 zhodila víchrica.

Regulácia a prenesenie koryta rieky dali možnosť pre bytovú výstavbu. V 30. a 40. rokoch tu vyrástla vilková štvrť Číneš s viacerými ulicami. Jašíkovu ulicu skanalizovali a vydláždili v roku 1937 a 1938 bazaltovými kockami a chodník vyasfaltovali. V roku 1936 tu dokončili stavbu modernej meštianskej školy - dnešnej ZŠ Rudolfa Jašíka (pred tým Grznárova ulica).

Pri hlavnom vchode do školy je pamätná tabuľa s bustou R. Jašíka, ktorú tu odhalili v roku 1965. V roku 1937 tu postavili aj Robotnícky dom a po jeho rozšírení v ňom sídlila Okresná odborová rada. V rohovej vile, ktorú si dal postaviť veľkostatkár Weiss-Vero, bolo v čase SNP smutne známe gestapo a v novembri 1944 tu na krátky čas väznili a vypočúvali aj vojenských veliteľov SNP Jána Goliana a Rudolfa Viesta. Na túto ulicu 20. 12. 1944 večer o 21. hodine padli prvé bomby v Nitre a zničili 3 domy.
V r. 1950 na ulici postavili objekt Nitrianskych tlačiarní, kde v súčasnosti sídli Krajská knižnica Karola Kmeťku.

Wilsonova ulica
Wilsonova ulica (za Rakúsko-Uhorska Tóth Vilmos utcza, po prevrate premenovaná na Wilsonovu ul., od roku 1939 Hlinkova ul., od r. 1945 Stalingradská ul., od r.1971 Leninova trieda, od r. 1990 Štefánikova ul.) Za 1. republiky sa dnešná Štefánikova ulica delila na 2 ulice, Wilsonovu ul. a Masarykovu ul.

V súdobej tlači z roku 1921 sa píše: Pri hoteli a kaviarni "Slávia" (Tatra), Masarykova ulica sa končí a rozdeľuje. Ulica dolná volá sa Wilsonova, horná Farská, Wilsonova je nitrianskym boulevardom, je vysadená kaštanmi a na nej nachádzajú sa najlepšie sklepy, obchody a najvýstavnejšie budovy mestské. V nedeľu a vo sviatok dopoľudnia, v robotný deň večer býva tu promenáda mladého nitrianskeho sveta. Tam nachádzajú sa v nádherných miestnostiach Americko-slovenská banka, Slovenská banka, Nitrianska ľudová banka a iné peňažné ústavy. Po pravom boku končí rada domov "mestským domom", r. 1880 v renaissančnom slohu s dvoma kupolami a hodinami vystavenom. Tu sú umiestnené všetky mestské úrady, mestský policajný kapitanát, mestský lekár a pod. V prvom poschodí mestského domu je priestranná dvorana s freskovou maľbou.
Firmy a obchody na Wilsonovej ulici v 1. polovici 20. storočia:

Wilsonova č.2 - K. Trejbal - železiarsky obchod
Záhradné náradie, stoly a lavice (železné), drôtené ploty, stavebné potreby a okovanie, úsporné šporáky, kachle, domáce ľadníky, váhy stolné a decimálne. Kuchynský emailovaný riad, úsporné petrolejové a liehové variče. Včelárske potreby a všetky železné materiály (údaje z roku 1930).

Wilsonova č.4 - Obuv BAŤA - kupujte obuv Baťa, kúpite dobre a lacno (údaj a reklama z roku 1921)

Wilsonova č. 5 - Slovenská banka, filiálka v Nitre. Prevádza všetky obchody bankové i zmenárenské, Poskytuje úver. Vklady zúrokuje najvýhodnejšie (údaj z roku 1921 a februára 1930).
Wilsonova č.10 -
Jozef Gala - slovenská cukráreň (údaj z roku 1921)
L. Kenczler - obchod a veľkosklad hotových kožušín (údaj z mája 1930).

Wilsonova č.12 - Fyzikálny liečebný ústav "Sanitas" - vodoliečebné, uhľokysličnaté kúpeľe, bahnové kúpeľe s balením, horské slnko a všelijaké električné kúpele.

Wilsonova č.13 - J. Dostál - Elektrotechnické a technické závody
Stavby mlynov, turbíny. Rekonštrukcie, elektrárne. Parné stroje a kotle. Parné píly, gatry, stolárske stroje, motory benzínové aj plynové. Transmisie, vodovody, klingerit, azbest, remene. Vymeranie a zužitkovanie vodných síl.

Wilsonova č.15(18) - Americko-slovenská banka, filiálka v Nitre. Prevádza všetky bankové a priemyselné obchody. Prame spojenie s Amerikou: Bosak State Bank Scranton, Pa. U.S.A. (údaj z roku 1921). Afilovaný ústav československých légií (údaj z roku 1931).

Wilsonova č.16 - fy Adolf Ungar - koberce, linoleum, čalúnické potreby (údaj z roku 1930).

Wilsonova č.20 - Roľnícka vzájomná poišťovňa

Wilsonova č.21 - Max Spitzer - technický závod pre zavedenie vodovodu, kanalizácie, kúpeľného zariadenia, ústredného topenia, stály sklad moderných a hygienických zariadení. Založený r. 1904 prevádza plány a rozpočty na požiadanie zdarma (údaj z roku 1930).

Wilsonova č.32 - Slovenské dobytkárske družstvo - predajňa udenárskych výrobkov. (údaj z roku 1921).

Wilsonova č.41 - Ing. Jozef Rauchwerger a spol. - veľkomestský, elegantný a podľa moderného vkusu zariadený obchod ponúka elektrickú techniku pre domácnosť, tak i výrobky svetoznámej firmy Protosovej. Má veľké oddelenie rádiové. Prevádza montovanie a úplné zariadenie motorove (údaj z roku 1931).

Wilsonova č.? - Sporiteľňa kráľ. mesta Uhorského Hradišťa, filiálka bola v Nitre založená v roku 1921. Uloží najbezpečnejšie a zúrokuje najvýhodnejšie vklady, poskytuje hypotekárne pôžičky na 7% úrok, eskontuje zmenky a lombarduje cenné papiere (február 1930).

Radlinského (Coboriho) ulica Dnešná Radlinského ulica (pôvodne Fürdő utcza, od roku 1921 Kúpeľná ulica, v rokoch 1945-71 Coboriho ulica), je spojnicou medzi Štefánikovou triedou a ulicou Fraňa Mojtu. Voľakedy sa po nej chodilo na Číneš, kde bolo staré koryto rieky Nitry. Mešťania sa chodili kúpať „do Dríku", ale od r. 1882 bol tu aj parný kúpeľ. Na brehu rieky ohradili a upravili v r. 1885 letné kúpalisko, neskoršie volané Gisserov kúpeľ.

Preto pri prvých ustáleniach úradných mien pre ulice r. 1877 a 1878 jej dali meno Kúpeľná ulica — Fürdő utca. Toto pomenovanie jej zostalo až do roku 1923, keď ju premenovali na Coboriho ulicu na počesť prvého slovenského povojnového mešťanostu Karola Coboriho pre jeho zásluhy o výstavbu mesta Nitry. V r. 1930 ju premenovali na Radlinského ulicu, a tento názov jej zostal až do dnešných dní.

Meno dostala po dr. Andrejovi Radlinskom, slovenskom národovcovi 19. storočia, a to pri príležitosti 60. výročia založenia Spolku sv. Vojtecha, ktorý založili z jeho iniciatívy v r. 1870. Nitrania si takto uctili Radlinského zásluhy o rozvoj slovenskej kultúry, časopisectva, vydávania kníh i školstva.

Andrej Radlinský sa narodil 8. júla 1817 v Dolnom Kubíne. Jeho otec bol dolnokubínsky richtár, ktorý 4. februára 1849 vítal v meste zbor slovenských dobrovoľníkov pod vodcovstvom Jozefa Miloslava Hurbana. Jeho matka, rodená Bernolákova, bola neterou kodifikátora slovenčiny Antona Bernoláka. Radlinský po štúdiách stal sa katolíckym kňazom a bol tiež kaplánom v Zlatých Moravciach. Umrel ako farár v Kútoch 26. apríla 1879.

O jeho veľkej záslužnej práci svedčí účasť v rôznych spolkoch. Bol členom Hamuliakovho Spolku milovníkov reči a literatúry slovenskej, Tatrína, Matice slovenskej a Spolku sv. Vojtecha. V roku 1849 ho poverili redigovaním známych Slovenských novín vo Viedni spolu s Jánom Kollárom. Redigoval tiež Vestník zemskej rady, potom Katolícke noviny, založil a redigoval časopis Cyril a Method s prílohou Priateľ školy a literatúry, ďalej Časopisy Slovesnosť, Wojtech a iné. Napísal Krátku mluvnicu slovenskú, viaceré beletristické, poučné i náboženské knihy.

Najväčšiu zásluhu má dr. A. Radlinský na založení Spolku sv. Vojtecha v Trnave a na vydávaní slovenských kníh pre pospolitý ľud. Tisíce kníh a kalendárov udržiavalo slovenské povedomie a reč v slovenských rodinách. Nezabudnuteľná je jeho zásluha na spísaní a vydávaní školských učebníc, čím udržiaval a zveľaďoval slovenskú reč a povedomie na ľudových školách. Podnikol cestu do Ruska v r. 1867, kde nadviazal kontakty a s utvrdeným sebavedomím sa vrátil, aby ešte viac pracoval na poli národného vzdelávania a v ľudovovýchovnej práci.

Jeho neúnavná práca bol tŕňom v oku mad'arónov, ako to dokazuje príhoda, ktorá sa pred vyše 100 rokmi odohrala v Nitre. V septembri 1871 bolo zvolané valné zhromaždenie Spolku sv. Vojtech do Nitry. Nepáčilo sa to šovinistickým maďarským kruhom, ktoré viedol sám minister vnútra Viliam Tóth z Ivanky, a mešťanostovi Nitry Méreymu. S ich tichým súhlasom prepadla „panslávov" skupina výtržníkov, hoci nitriansky biskup Roškováni povolil toto zhromaždenie. V predvečer valného zhromaždenia sa členovia výboru a delegáti zišli v byte kanonika Valentína Nécseyho, aby sa poradili. Tu ich prepadla banda výtržníkov, ktorá hádzala do izieb cez rozbité okná kamene a fľašky s atramentom. Naverbované bandy zabránili aj na druhý deň, 27. septembra 1871, vykonať II. valné zhromiaždenie. Za tento šovinistický výbuch sa hanbili slušní Maďari a maďarský spisovateľ Móric Jókai vyslovil verejné poľutovanie, že k nemu došlo.

Radlinského ulica je tichým miestom v najstaršej historickej časti Starého mesta. Rožný poschodový dom na pravom boku Radlinského ulice je bývalý palác Rakúsko-Uhorskej národnej banky, rožný dom na ľavom boku postavila Nitrianska všeobecná banka v r. 1931. Uprostred ulice je kino Palace (pred tým kino Moskva) otvorené v novostavbe v r. 1926.

Pamiatku dr. A. Radlinského hlásajú jeho literárne práce, ním založená ustanovizeň Spolku sv. Vojtecha a pamätné tabule a pomníky v Dolnom Kubíne, v Kútoch a v Trnave. Naše mesto pomenovalo túto peknú ulicu v strede mesta na jeho pamiatku.

Skalná ulica (do roku 1921 Szikla utcza)
Teraz, keď už zrúcali domy od Tesca (bývalý Prior) až po bývalú sporiteľňu pre novostavbu Štátnej banky československej a kultúrneho strediska (dnes budova VÚB), otvoril sa výhľad do Skalnej ulice. Nitrania ju isto poznajú, lebo jej meno sa podnes nezmenilo od prvého ustálenia uličných názvov v r. 1877. Začína sa hneď oproti vchodu do kaviarne Tatra a je vlastne úzkym chodníkovým priechodom na Piaristickú (Gudernovu) ulicu. Po Skalnej ulici musíme naozaj vystupovať po skalách - kamenných schodoch a v hornej časti uličnej dlažby po žulových „mačacích hlavách".

Skalná ulica nás privádza na bývalý Vŕšok sv. Ladislava pred dvojvežový farský kostol. Pôda už na Farskej (Saratovskej) ulici má skalnatý a štrkový základ a na ľavom boku ulice vo dvoroch a záhradách vystupujú skaly až na povrch. Aj pivnica-jaskyňa kaviarne Tatra je vyhĺbená v skale (pôvodne tu mohla byť naozajstná jaskyňa v skalnatom teréne, znižujúcom sa od vrchu - terén má tu nadmorskú výšku 190 m).

Archeológovia našli na susednej Farskej (Saratovskej) ulici bohaté sídlisko ľudu mad'arovskej kultúry a tento ľud opevnil celý kopec ohradovým násypom s priekopou. Na samom kopci sa našli vzácne vykopávky a usudzuje sa, že tu bolo jedno z hlavných nitrianskych hradísk z veľkomoravských čias.

Na tomto skalnatom vŕšku bývali voľakedy záhrady mešťanov a ulica sa vytvárala až po postavení gymnázia, kláštora a kostola na jeho temeni. Z nariadenia nitrianskeho župana v čase cholery v r. 1866 sa dozvedáme o príkaze mestu, aby dalo hneď vyhnať cudzincov, tulákov a žobrákov, aby uzavrelo úzke uličky, hlavne ale Skalnú, „ktorá je lehniskom zlodejov, tulákov a semeniskom špiny a nákazy". Nitriansky novinár Hugo Dombay písal pod pseudonymom Miska Tyúk. V týždenníku Kőzlőny (22. 4. 1877) píše, že nitrianske Dolné mesto spomína sa ako „kamenné Arábia" a že v nej pri petrolejových lampách vládne „egyptská tma" a „arabský mrav". Píše, že na konci Žitného trhu je veľký hotel „U Zlatej husi" (dnešná Tatra) a že Nitrania majú mnoho ulíc, úzkych uličiek, chodníkov a „psích chodníčkov". Hoci už ulice majú svoje mená, jednako je tu ako v labyrinte, keď ich volajú „Pri malom dome", „Pri veľkom dome", „Žabia ulica" a „Stará psia medza". A aj Skalnú ulicu dlho ešte volali v domácom žargóne „Starý psí chodník", po ktorom sa mládež škriabala, aby si krátila cestu.

Skalná ulica mala donedávna 7 domov. Od Piaristickej (Gudernovej) ulice asanovali najprv rožný Terlandayovský dom a neskoršie susedné dva domy nad schodami, takže na dolnom konci ulice ešte stojí dom sporiteľne s veľkou halou. Na pravom boku stojí dvojposchodový Kramerovský obytný dom a nad ním nad schodami zostal Balžanovský rodinný dom (údaje z roku 1982).

Po asanácii terénu a výstavbe Štátnej banky (budova VÚB) sa upravil starý peší koridor Skalnej ulice, po ktorom už po stáročia prešlo desaťtisíce Nitranov a gymnazistov - najprv po neusporiadanom sklalnatom teréne - brehu. Až v r. 1863 povolil mestský zastupiteľský zbor Jozefovi Ronchettimu vyrovnať terén pred konviktom piaristov na cvičisko pre Telocvičný spolok. Potom v roku 1866 vyrovnali celý terén pred komplexom stavieb, postavili oporný múr a na rovnej terase - námestí pred kostolom postavili po okraji 12 sôch apoštolov a kríž od sochára Antona Brandla. Túto dekoráciu námestia po poškodení cez frontové boje demontovali v r. 1950. Pri týchto úpravách terénu usporiadali aj Skalnú ulicu, postavili schody a urobili kamennú dlažbu. Aj budúca stavebne a architektonicky doriešená úprava Skalnej uličky - jej zachovanej časti - bude na okrasu historického mena a ukážkou pôvodnej nitrianskej uličnej trasy — pešieho chodníka.


Vzácna stavba Dolného mesta - meštiansky dom
Na Štefánikovej triede č. 2 stojí najstaršia budova Dolného mesta. Táto baroková stavba z 18. storočia vznikla na renesančnom základe zo 16. storočia. Budovu dalo postaviť Ostrihomské arcibiskupstvo, lebo pôvodne slúžila cirkvi. V rokoch 1698 -1701 tu bolo umiestnené prvé piaristické gymnázium v Nitre. Neskôr sa budova zmenila na meštiansky dom. Pôvodná stavba v roku 1703 vyhorela a terajšia pochádza z obdobia po tomto požiari.

Meštiansky dom je jednoposchodová rožná budova a má uhlový pôdorys. Pôvodná omietka sa zachovala len na poschodí. Budova predstavuje jeden z posledných renesančných domov v jadre starého Dolného mesta. Okná prvého poschodia majú klenbu a zakrivenú nadokennú rímsu a plocha medzi rímsami a oknom je členená farebne odlíšenými lizéniami. Strecha má pôvodný manzardový tvar, presvetlená vikiermi s jednoduchými manzardovými oknami. Všetky miestnosti prízemia sú klenuté, pôvodne pruskými a českými klenbami. Priestor budovy uzatvára vo vnútri starý dvor s pavlacou. Budova meštianskeho domu je označená bronzovou tabuľou so stručným popisom kultúrnej pamiatky. V súčasnosti je táto budova využívaná komerčne a je v nej umiestnený bufet rýchleho občerstvenia.
Administrátor zakázal verejnosti prispievať.

Historia Stareho Mesta pred 1 mesiacom 1 dňom #27041

  • igoorst
  • igoorst-ov Avatar
  • NEPRÍTOMNÝ
  • Nováčik
  • Príspevky: 1
  • Karma: 0
Dobrý deň,

veľmi zaujímavý článok ale nepodarilo sa mi identifikovať kde bola alebo je v článku spomínaná Andrejova ulica.
Ak by to niekto vedel bol by som rád za túto informáciu.

Peter
Administrátor zakázal verejnosti prispievať.
  • Strana:
  • 1
Moderátori: keyboard
Čas vytvorenia stránky: 0.310 sekúnd
Powered by Kunena Forum